Vášni pre hru podľahli všade na svete aj známe osoby a osobnosti. Hovorilo sa to o Jaromírovi Jágrovi a niektorých hokejových či futbalových športovcov zvlášť, o Ivanovi Mjartanovi, aj o hercovi Markovi Vašutovi (na snímke). Poslední dvaja už chodia do kasína len výletne.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Ruleta, najatraktívnejšia hra pre hostí, ale aj pre krupierov. Na snímke vľavo je v strede aj redaktorka SME Daša Matejčíková, ktorá tiež robila popri štúdiu na druhej vysokej škole krupierku.
Zora Czoborová robila krupierku dva roky, moderátorka relácie STV Krížom krážom Erika Judínyová (vpravo) rok. Boli spolu v kasíne Forum. Z teraz známych tvárí tam nerobili iba ony – ich kolegami boli Eva Černá, ale aj bývalý poradca Ivana Mikloša a súčasný úradník na ministerstve pôdohospodárstva Karol Zimmer či redaktorka televízie Markíza Helena Hupková. Manažér kasína Forum Peter Heinz (vľavo) počíta, koľko môže byť v kasíne najväčšia výhra. Ak niekto vsádza eur a obloží čo najväčším možným počtom stekov jedno číslo, v tomto prípade dvojku, zo všetkých strán, vyhrá 39-tisíc 600 eur, čo je milión 666-tisíc korún. Keby tá dvojka padla, bola by to neskutočná náhoda, ktovie, či sa taká niekedy vôbec udiala.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Autentické výpovede zo sveta hazardu, ktorý je iný aj zmenou biorytmu, aj vnímania peňazí. Krupier vidí po čase v státisícoch iba žetóny, v ľuďoch závislých gamblerov alebo pohodových zbohatlíkov a v kolegoch z práce jediných priateľovDo kasína prišiel podnapitý muž. Vymenil si koruny za pár žetónov, a keď si ich bral z druhého konca stola, dva mu vypadli. Guľôčka sa roztočila, padlo číslo, kde ležali. Muž vyhral. Státisíce. Niečo rozdal krupierom, niečo okolosediacim a šiel preč. Ráno sa chvíľu rozpamätával, kde prišiel k toľkým peniazom, v kasíne ho však už nevideli. Tento muž dokázal nevídané. Aj vyhrať ako náhodný návštevník kasína, aj sa doň nevrátiť.
Tento príbeh nie je vymyslený. Stal sa na Slovensku a určite aj inde vo svete. Tých s obrátenou pointou, keď príde sviatočný hráč v kasíne o všetko, je však oveľa viac.
V Amerike má prevádzkovanie kasín povolené až dvadsaťdeväť štátov a väčšina z nich je do istej miery závislá od príjmov z daní. Z Českej republiky sa stalo stredoeurópske Monako s počtom stotridsať kasín a za minulý rok sa v nich otočilo desať miliónov korún.
Nie je preto možné, aby kasíno fungovalo na strate. Prehier je oveľa viac ako výhier. Oproti porevolučnému boomu z tejto novej hry preto väčšina Čechov i Slovákov pochopila, že kasíno je alebo hazard v pravom zmysle slova, alebo zábava. Získali k nemu správny postoj, až keď vyriešili túto dilemu.
Oslobodili sa natoľko, aby sa ich čas strávený vo víre hráčskej vášne stal iba pôžitkárskym nočným výletom.
Výlet do sveta hazardu
„Stavte, poviem vám kde, musíme vyhrať,“ hovorím kamarátom na jednej z noblesných recepcií v kasíne bratislavskej Reduty. „Robila som popri škole krupierku, poznám to,“ robím sa dôležitou. Sú to síce roky, čo som zároveň s prácou krupierky študovala druhú vysokú školu, učila hru na klavíri na jednej z bratislavských umeleckých škôl a ešte robila v literárnom mesačníku na polovičný úväzok, ale som presvedčená, že si všetko pamätám.
Nepriznávam sa ani, že ako krupierka som bola mizerná. Zarábala som predsa rovnako ako ostatní, čo so mnou praxovali. Veľmi dobre. Bolo to v máji 1992, keď mi do krupierskej zmluvy napísali, že za týždeň praxe dostanem alikvotnú časť podľa odpracovaných hodín z mesačných tritisíc korún. To sme boli pritom v zácviku. Ako vysokoškolsky vzdelanej osobe v odbore mi chceli v základnej umeleckej škole v septembri 1991 vymerať mesačný plat 2500 korún, v literárnom týždenníku som dostávala na mesiac 1800. Výplata v kasíne bola pre zacvičujúcich sa aj s „tipsami“ asi tisícpäťsto korún. Za týždeň!
V Redute teda chvíľu sledujem, aký rytmus v točení guľôčky má krupier, a keď roztočí ďalšiu, odhadujem, kam dopadne. Ešte mám v podvedomí zakódované číselné obrazce. Jeden z nich je – 2, 21, 25, 4, 17. To sú štyri susedné čísla pri dvojke, čierna. Myslím si totiž, že guľôčka smeruje práve k tomuto päťčísliu. Rýchlo rozkladám žetóny v ich blízkosti. Jeden dávam na roh medzi dvojku a štvorku. Hovorí sa tomu korner. Píše sa to corner.
Keby guľôčka padla skutočne na jedno z tých dvoch čísel, krupier by mi vyplatil osemnásobok toho, čo som stavila. Ak je to žetón za sto, dostanem osemsto korún, ak za tisíc, osem tisícok. Nič také sa však, samozrejme, nestalo. Kamaráti so mnou prehrali všetky žetóny. Keby neboli darované v rámci recepcie, asi by sa veľmi naštvali. Myslím, že boli naštvaní aj tak.
Šanca odhadnúť, kde môže dopadnúť guľôčka roztočená krupierom, je jedna k tisícom. Viem, že niektorí hráči to sledujú. Ak chodia často do rovnakého kasína a všímajú si rytmus jednotlivých hráčov, časy, keď sú unavení a, naopak, keď sú čerství, keď majú dobrý deň alebo zlý, môžu sa čo-to naučiť o obtočeniach rulety guľôčkou. Niekedy to môže vyjsť, ak si hráč všimne aj číslo, od ktorého sa guľôčka začína točiť, a má mapu rulety v hlave.
Krupier si však také veci všíma a rytmus mení. Lepšie je staviť na istotu alebo riskovať.
Krupier
Stať sa krupierom bolo kedysi zložité. Požadovaný vek bol od osemnásť do tridsať rokov a podmienkou znalosť aspoň jedného cudzieho jazyka, rýchle počítanie a postreh. Keď firma dámu alebo muža zaučila a zobrala, začal sa mať fajn. Dostal firemný motýlik, peniaze na bielu blúzku/košeľu a tmavú sukňu/nohavice – a postavenie.
Krupier bol kedysi niekto. V začiatkoch, už v rokoch 1989 a 1990 bol jeho základný plat najmenej sedemtisíc korún, čo boli vtedy veľké peniaze. Okrem toho však dostával „tipsy“, akési sprepitné od vyhrávajúcich hostí. Na tých sa dalo zarobiť oveľa viac. Niekedy to predstavovalo dvoj- až trojnásobok onoho základného platu.
Krupier zato spoločnosti poskytoval svoju zručnosť, ale aj lojalitu a mlčanlivosť. Nehovoril na verejnosti, ako to tam funguje, kto tam chodí a koľko vyhráva. Zo zamestnancov kasína sa stala kasta. Spoločne pracovali, spoločne trávili večery v office cez prestávky, spoločne chodili aj žúrovať. Deň a biorytmus mali otočený. Do štvrtej rána sa pracovalo, potom sa šlo domov spať alebo do niektorého z otvorených podnikov.
Dnes je krupier na Slovensku a v Českej republike zamestnaním porovnateľným s čašníkom. Platy zostali síce rovnaké, ale hodnota peňazí sa zmenila. Základné platy sa zvýšili len o niečo, „tipsy“ sa nerozdávajú tak štedro. Ministerstvo financií ich totiž začalo zdaňovať rovnako ako zisk z kasín. Krupier dnes zarobí takisto dvadsaťtisíc korún mesačne a viac, ale kúpi si za to podstatne menej než kedysi. Ak chce byť v rovnakom finančnom postavení, mal by pracovať v Izraeli alebo v Karibiku. Za mesiac na lodi si zarobí od tisícpäťsto– do dvetisíc dolárov, v Tel-Avive až tritisíc dolárov. Dokonca aj v Rakúsku sa plat krupiera stále pohybuje na úrovni platu právnika.
Je však pravda, že sa zmenili aj podmienky statusu krupiera. V niektorých kasínach nemusíte dokonca ovládať ani cudziu reč, stačí, ak sa naučíte základné vety v angličtine alebo vo francúzštine potrebné na hru. Daná nie je ani horná hranica veku. Môžete to robiť od dovŕšenia osemnástich až dovtedy, kým vám slúžia všetky zmysly, máte rýchle prsty a viete počítať.
Krupier, majiteľ, hráč
Napriek tomu dokážu niektorí podnikavejší krupieri z kasína ťažiť. Nie raz sa stalo, že sa hráč dohodol s krupierom a spolu potom veselo tunelovali spoločnosť. Jedným z variantov takéhoto kšeftu je vyplácanie výhier hráčovi aj vtedy, keď prehráva. V takom prípade musel byť do transakcie zapojený aj inšpektor pri stole, ktorý správnosť platby kontroluje. Také nekalé praktiky skúšajú isté typy krupierov v každom kasíne.
Dvadsaťosemročný Marek je jedným z tých, ktorí videli odvážať kolegu v putách. Väčšinou však manažéri a majitelia takéto odhalenia nerobia na verejnosti ani za asistencie polície. Keď na podvod prídu, radšej sa s krupierom dohodnú na výpovedi. Potichu a bez svedkov. Nepotrebujú totiž, aby ich bývalý zamestnanec rozprával o vnútorných veciach kasína svojim exkolegom, na verejnosti alebo polícii.
Hráč vyjde v takých prípadoch ešte lepšie. Dostane iba dištanc. A ak uňho šéf kasína objaví minipočítač, ktorý stráži poradie kariet v balíčku na jackpote, býva tiež iba vyvedený.
Hovorí sa aj to, že niektoré kasína slúžia len ako práčka špinavých peňazí. Niektoré kasína sú z pozície majiteľov zapletené aj do podvodu typu dohody s hráčom, hoci je to v súčasnosti ťažšie. Pri všetkých stoloch sú totiž nainštalované kamery, ktoré sledujú aj hráča, aj krupiera. Zo zákona sa musia záznamy archivovať tri mesiace a kedykoľvek ich môže dostať k dispozícii kontrola z ministerstva financií.
Kamery zameriavajú stôl, ruky, miesta, kam sa ukladajú žetóny aj peniaze. Na konci každej hry napríklad krupier ukazuje ruky smerom ku kamere aj hráčom gestom, ktoré ukazuje, že si tajne neodnáša žiadne žetóny. Vo vreckách nemôže mať nič, tie musia mať krupieri zašité.
Hráč
„Ako obvykle, pane?“ pýta sa barmanka Gerharda a nalieva mu koňak. V lepších kasínach si pravidelných hostí predchádzajú. Gerhard je tu, v Bratislave, minimálne jeden víkend v mesiaci. Robí veľký biznis a raz za pár týždňov chodí osobne skontrolovať slovenskú pobočku. Vždy býva v tom istom hoteli a chodí do toho istého hotelového kasína.
Práve vkladá do hry ďalšie peniaze, je však pokojný. Len prsty mu klopkajú po obrube stola, akoby do rytmu skackajúcej guľôčky. Padne päťka, ruka sa zastaví, a keďže nič nevyhral, už sa chystá na stavenie nových žetónov. Je to len hra.
Opodiaľ postáva skupinka Rómov. Sú tu stálymi zákazníkmi a často vyhrávajú. Sú slušní a myslia si, že počerná krupierka im prináša šťastie. Vždy, keď prídu, čakajú na jej službu pri stole alebo si ju dajú zavolať. Aspoň na úvodnú hru. Sú slušní, pijú minerálku a kolu, fajčia. Teda otec a zať. Manželka a kopa dospelých dievčat nie. Pred rokmi im stačila výhra stotisíc korún za večer, teraz sa uspokojujú so štyrmi stovkami napriek inflácii a odchádzajú. Osadenstvo kasína je k nim nadmieru pozorné. Dnes síce vyhrali, ale keď sa to spočíta, vkladajú do ich zisku viac.
Stabilným hráčom sa hovorí aj pacienti. Vo všetkých pražských kasínach je ním podľa krupiera Ladislava obchodník Neumann. „Vždy, keď prišiel, očakávala sa veľká hra. V priebehu dvoch hodín dokázal staviť aj pol milióna korún. Je to hráč číslo jeden.“ U nás bol takým hráčom jeden z nežijúcich športovcov, jeden zo súčasných poslancov parlamentu je takisto často videný v bratislavských podnikoch tohto typu, to isté sa jeden čas hovorilo o hokejistovi Jaromírovi Jágrovi.
Dobrý deň je pre kasíno vtedy, keď nemá tridsať, štyridsať hostí, ktorí v priebehu desiatich minút prídu aj odídu, ale keď má hoci len dvadsať ľudí, ale všetci sú tam štyri hodiny a hrajú na piatich stoloch. Manažér kasína v hoteli Forum Peter Heinz to vidí jednoducho: „Pre nás je zaujímavý deň, keď tu hostia strávia dlhý čas, a nie keď si len vyberú vstupný žetón na recepcii, položia ho a idú preč.“ Aj on potvrdzuje, že majú skôr pravidelných hostí. „Vytvorí si ich časom každé kasíno. Chodia skôr za zábavou, za hrou ako s pocitom musím vyhrať, vyhrať, vyhrať. Už máme vytvorené vzťahy, poznáme sa, niekedy sa chcú aj porozprávať.“ To, že by niektorého museli vykázať pre nečestnú a najmä agresívnu hru, sa od znovuotvorenia kasína nestalo.
Konflikt
Ku konfliktom nedocháza ani v jednom zo slovenských kasín tak ako kedysi. Aj keď má hráč pocit, že bol „okradnutý“, krupier aj inšpektor mu vysvetľujú, že ide len o jeho hru proti blackjackovej karte alebo ruletovej guľôčke. Hostia boli odtrhnutí z reťazí len v začiatkoch. Krupierka Eva si spomína, že začiatok bol naozaj veľmi zvláštne dobrodružstvo. „Jedni prišli a boli kultivovaní, druhí sa správať nevedeli, boli ako vystrihnutí zo zlého kovbojského filmu. Čas síce priniesol kultúru aj tu, ale začiatky boli skutočne ťažké. Lietali aj popolníky, aj škaredé slová.“
S nimi prišla takisto móda vyťahovania zbraní, to sa však okamžite zatrhlo. Na Slovensku vás so zbraňou do kasína dávno nepustia. Pri vchode do každého kasína je recepcia, kde vás zaevidujú na základe občianskeho preukazu alebo pasu a zbraň musíte vždy odložil do trezoru. Po celý čas vás zároveň sledujú kamery. Za najagresívnejších hostí sú podľa dlhoročných pracovníkov kasín považovaní klienti ďaleko za hranicami, v Tel-Avive. Krupier tam síce príde k pekným peniazom, ale je to vyvážené hráčskym temperamentom. Podľa riaditeľa jednej z krupierskych škôl Pavla Coufala v tých podnikoch nie sú výnimkou nadávky, ostré výpady proti krupierovi ani prevrátené stoly.
Napriek drsným zážitkom krupieri boli aj budú, vďaka ľahko zarobeným peniazom. „V práci sa bavíte a potom odchádzate domov s čistou hlavou,“ pochvaľuje si krupier Ludvík. „Baví ma to. Som hráč.“
Aké boli začiatky
S kasínovým hazardom sa začínalo na Slovensku na sklonku komunizmu. Prví krupieri hotela Forum chodili na krupierský kurz v čase, keď sa začali novembrové revolučné dni. Podvečer štrngali na námestí kľúčikmi, večer roztáčali ruletu. Medzi ich prvých klientov patrili taxikári, začínajúci podnikatelia alebo reštituenti. Všetci, čo robili v tom čase a niekoľko rokov potom krupierov, sa zhodujú, že šlo o prestížnu a lukratívnu robotu. Chodili taxíkmi, kupovali si drahé oblečenie, roztáčali to na diskotékach. Vo viacerých kasínach vznikli komunity, kasty. Spolupracovníci boli spolu v robote, v noci a tiež spolu žúrovali. Len oni mali totiž rovnaký biorytmus, málokto robil vtedy v noci.
Bol to absolútne bezstarostný, hoci pomerne prázdny život. Ovládali ho peniaze, pre ktoré to povolanie minimálne deväťdesiat percent ľudí vtedy robilo. Takmer všetci z prvých, porevolučných krupierov dnes sú alebo pracujú na úplne iných miestach a v úplne iných odvetviach. Sú z nich bankové úradníčky (Marta), ženy úspešných mužov, v domácnosti (Soňa), štátni úradníci (Karol), športovkyne (Zora), novinárky (Helena), moderátorky (Erika), módni návrhári na voľnej nohe (Jano), ale aj političky (Eva). (d)
