Najslávnejší experiment v celých dejinách psychológie vysvetľuje, ako môžu dobrí ľudia páchať toľko zla.
"Teraz ma dobre počúvaj. Ty NIE SI väzeň číslo 819. Voláš sa Stewart a ja som doktor Zimbardo. Som psychológ, nie som riaditeľ väznice. Toto nie je skutočné väzenie, ide o experiment a tí ďalší chlapci vnútri sú študenti ako ty."
Keď v auguste 1971 odštartuje v Kalifornii mladý Philip Zimbardo svoju slávnu štúdiu, americký psychológ má úplne presnú predstavu.
Najbližšie dva týždne bude ľuďom simulovať uväznenie, aby mohol pozorovať dobrovoľne prihlásených úplne zdravých jednotlivcov, ktorých žrebom rozdelili na skupiny dozorcov a trestancov. O šesť dní je všetko inak. Pokus predčasne končí, keď sa dvaja účastníci zrútia po krutom a bezdôvodnom týraní.
Bolo iba ironické, že sa toto stalo v meste Palo Alto, známom nízkou zločinnosťou a uprostred éry hippies, takže mladí účastníci patrili skôr k pacifistom a odporcom autorít.
Neboli to sadisti či narušení devianti, ale úplne obyčajní študenti. Ako mohli zísť na cestu zla?
Kde sa berie zlo
Ak do vedy niečo vniesli zločiny a genocídy, ktoré ľudstvo napáchalo počas vojen, je to názor, že nemôžeme krutosť sveta pripisovať narušeným jedincom či sadistom.
Štatistika nepustí. Prinajmenšom nečinnosťou musia mať násilnostiach svoj podiel aj inak slušní ľudia.
V roku 1963 filozofka Hannah Arendtová sleduje súd s Adolfom Eichmannom a je veľmi prekvapená, že tento nacistický pohlavár namiesto diabolského zločinca vyzerá skôr ako bežný úradník. Hovorí aj o banálnom zle.
O rok neskôr americký psychológ Stanley Milgram spraví slávny pokus, ktorý dokáže, že normálne pokusné osoby sú schopné dať nevinným ľuďom silné rany elektrickým prúdom. Stačí, ak to odôvodní autorita.
Philip Zimbardo chcel zájsť ešte ďalej. Z vyše stovky prihlásených vytipuje dvadsaťštyri mladých zdravých ľudí, ktorí sa v testoch osobnosti nijako neodchyľujú od normy. Chce oddeliť to, čo si do situácie prinášajú ľudia, od toho, čo v ľuďoch neštandardná situácia prebudí. Keďže roly účastníkom udeľuje náhoda, osobnosti trestancov a dozorcov sa pred pokusom nelíšia.
Experiment sa stal rýchlo slávnym, trvalo však desaťročia, kým ho autor detailne rozobral a zverejnil pre všetkých. Jeho kniha Luciferov efekt (2004), ktorá práve vychádza aj v češtine, je desivou analýzou toho, akú moc má situácia nad správaním človeka, a zároveň, ako ľahko ľudia za zlých okolností vykročia na cestu zla.
Takto to šlo v jeho slávnom pokuse deň po dni.
Deň prvý: nedeľa
V kalifornskom mestečku je slnečné ráno pred desiatou hodinou.
Deväť mladých mužov môže iba hádať, že tá hliadka polície, čo ich prišla zatknúť, pravdepodobne súvisí s inzerátom, na ktorý sa prihlásili, keď si chceli privyrobiť (ponuka je na deň 15 dolárov). Policajti sú pre efekt ozajstní, takže všetci zadržaní začínajú s nepríjemným pocitom, že je to celé príliš skutočné.
„Väzenie“ v podzemí Katedry psychológie Stanfordovej univerzity má tri cely, samotku a jedenásť metrov dlhý „väzenský dvor“. Jeden koniec skrýva priestor pre pozorovateľov s videokamerou, v celách sú utajené mikrofóny.
Väzni si obliekajú uniformy s identifikačným číslom a sú radi, že namiesto oholenej hlavy si cez vlasy naťahujú pančuchy. Takto musia dodržiavať sedemnásť pravidiel, najmä to posledné, ktoré znie, že „neposlúchnutie pravidiel sa trestá“. Dozorcovia v uniformách majú putá, obušky a zrkadlové okuliare.
Študenti sa ľahko vžijú do úlohy dozorcov. Pri prehliadke nahých väzňov začínajú nepríjemne žartovať o genitáliách zadržaných. Aj väzni si uťahujú z divadielka, veľmi rýchlo však zisťujú, že striedanie zmien dozorcov, nástup a prepočítavanie bude pre nich najhoršia časť pobytu.
Práve tu sa odohráva najväčšia časť šikany. Najmä jeden dozorca v nej bude vynikať. Na príkaz mladého, len osemnásťročného študenta Hellmanna musia väzni svoje čísla predspevovať a zacvičiť desať kľukov, keď má pocit, že to robia zle. Je to jeho spôsob, ako spestriť osem hodín zmeny. Vo väzňoch klíči pocit, že to preháňa.
Psychológ Philip Zimbardo (1933).
Deň druhý: pondelok
Na druhý deň vtipkuje už málokto.