Berlín 27. novembra (TASR) - Parky v mestách nie sú len oázou pokoja a oživujúcim protikladom k šedivej farbe miest, ale zlepšujú aj zdravie a dokonca predlžujú život, píše nemecký denník Die Welt.
Vzťahom mestskej zelene na zdravie a úmrtnosť obyvateľstva sa začali už dávnejšie seriózne zaoberať japonskí vedci a dokázali, že zelené plochy v mestách ovplyvňujú život ľudí po každej stránke priaznivo. Previazanosť človeka a prírody nesúvisí s vekom, pohlavím, rodinným stavom, ani s jeho zdravím.
Na dobrú myseľ a zdravie ľudí však vplýva príroda aj inak. Lekári si už dávno všimli, že čerstvo operovaní pacienti sa uzdravujú lepšie, keď majú zo svojich izieb výhľad na zelené stromy, pacienti, ktorí hľadia na steny okolitých domov, potrebujú viac prostriedkov na tíšenie bolesti a v nemocnici zostávajú dlhšie, pokračuje nemecký denník.
O blahodarnom vplyve zelene na človeka sa vie už viac ako sto rokov a nie je to nijaké šarlatánstvo, tvrdí Nicola Moczeková z berlínskeho Ústavu architektúry a psychológie životného prostredia.
Zeleň vplýva pozitívne nielen na naše telo ale aj na dušu. Stromy a rastliny produkujú kyslík, ktorého obsah je v pásmach zelene vyšší a na túto skutočnosť reaguje ľudský organizmus pozitívne. Prechádzky alebo beh v parku prispievajú zároveň k tomu, že organizmus sa zbavuje stresu a agresie. Pokiaľ žije priveľa ľudí na malom priestore, vedie to k napätiam vo vzájomných vzťahoch a k nervozite, podotýka Nicola Moczeková.
Veľké množstvo parkových výhod sa dá nahradiť umelo: vzduch možno občerstviť pomocou filtra, fitnescentrá zas umožnia dokonalé precvičenie tela. Nič ale nedokáže nahradiť emocionálny vzťah človeka k prírode. Prírodné prostredie sa ustavične mení a tým poskytuje človeku priestor na premýšľanie. Život vo voľnej prírode nemožno vopred naplánovať a riadiť, rešpektuje len svoje vlastné zákony a jeho podnety sú zväčša nečakané, tvrdí ekologička.
Pripomína, že parky v mestách plnia aj svoju nenahraditeľnú sociálnu funkciu, podporujú kontakty medzi ľuďmi a tým aj dobrú myseľ. Americký biológ Edward O.Wilson je dokonca presvedčený, že láska človeka k prírode je vrodená a tento jav označil za "biofíliu", uzatvára svoj článok Die Welt.
