Mal to byť dobrý deň. Opúšťal som Doneck v čase, keď vyhlásili prímerie, ale akosi nebol.
Zobudila ma paľba zo samopalu a potom, začalo sa to okolo piatej hodiny ráno, rachot v diaľke. Bolo to bombardovanie doneckého letiska a trvalo asi dve hodiny.
Slovakia da, Kanada net
Dostať sa z mesta, ktoré už polovica jeho obyvateľov opustila, bolo ťažšie, ako dostať sa doň.
Keď som sa blížil k prázdnemu stanovišťu s vakmi s pieskom, grafitmi, rozstrieľaným autobusom a bizarnou kopou vyhorených herných automatov, rozhodol som sa, že urobím niekoľko fotografií.
Bolo to vyslovene proti podmienkam mojej akreditácie, ale poslednú noc v bare ma vysmiali francúzski vojnoví korešpodenti za moju úzkostlivosť a snahu hrať podľa pravidiel. Preto som zaparkoval a začal fotiť.
Práve som zaostroval, keď dobitý fiat bez nárazníkov v červeno-modrých farbách separatistickej Doneckej ľudovej republiky prišiel zo skrytej strany cesty.
Muž vyzerajúci ako pirát vo vojenskej uniforme, slnečných okuliarch a s briadkou čečenského typu na mňa kričal, aby som prestal a prikázal mi nasledovať ho svojím autom.
Trielil smerom k ďalšiemu stanovišťu a keď sme sa k nemu približovali, videl som, že už hovoril s vojakmi a ukazoval na nás. Snažil som sa jednou rukou vymazať fotografie, ale v panike som si nevedel spomenúť, ako tento fotoaparát funguje. Zastavili sme. Vytiahol kalašnikov a kráčal smerom k nám.
Vystúpili sme z auta, v ruke som mal fotoaparát. Zobral ho a odniesol vojakovi, ktorý tomuto stanovišťu zjavne velil. Ten len pokojne prišiel k nášmu autu a spýtal sa: „Čo ste fotili?“ Ukázal som mu niekoľko amatérskych záberov. „To je všetko?“ spýtal sa. „Žiadny problém, to miesto sme opustili minulú noc. Poďte von, ukážem vám niečo.“
