Správy prichádzajúce v posledných týždňoch zo severovýchodného Iraku sú hrôzostrašné. Militanti Islamského štátu len tento týždeň pozabíjali osemdesiat jezídov, ktorých šejk odmietol konvertovať na islam, ženy a deti odvážajú na neznáme miesta, tisíce jezídov sú na úteku a hrozí im vyhladovanie.
Prečo jezídov ich islamskí susedia tak strašne nenávidia? Považujú ich za vyznávačov diabla? Alebo je tŕňom v oku ich nezávislosť?
„Oni ignorujú štát a štát ignoruje ich, majú svojich vlastných šejkov, všetko, čo potrebujú v rámci komunity,“ vysvetľuje Tomáš Kubuš, vyštudovaný archeológ a sprievodca špecializovanej cestovnej kancelárie, ktorý pred tromi rokmi navštívil posvätné miesto jezídov - Láliš, pretože ho lákalo dozvedieť sa viac o tomto národe.
Hrobka šejka Adího je pre jezídov pútnickým miestom. Foto: Tomáš Kubuš
Boží ľudia
Slovo jezídovia v jazyku tejto národnostno-náboženskej menšiny znamená pravdepodobne „Boží ľudia“. Niektorí si mylne myslia, že ide o prívržencov kalifa Jazída.
Jezídovia dnes žijú v severnom Iraku, vo východnom Turecku, ale aj v pohorí Sindžár na hraniciach so Sýriou. Odhady ich počtu sa pohybujú medzi 400- až 800-tisíc.
„Etnicky sú to vlastne Kurdi, ale pre nich je dôležitejšie to, že sú jezídovia podľa náboženstva,“ tvrdí Kubuš.
Svoje diaspóry majú aj v západnej Európe, Arménsku, Gruzínsku či v Rusku, kam vycestovali predovšetkým v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch za prácou či v dôsledku náboženského prenasledovania.
Len v Celle na severe Nemecka ich žije asi sedemtisíc. Niektorí sa medzičasom vrátili do Iraku a zo zarobených peňazí pomohli vlastnej komunite.
