Poch Younly žil v Kambodži v čase vlády Červených Kmérov. Minulý rok denník zverejnili, jeho úryvky vám ponúkame.
PHNOM PÉNH. V čase vlády Červených Kmérov v rokoch 1975 až 1979 zomrelo na prepracovanie, vyhladovanie, z dôvodu zanedbanej lekárskej starostlivosti alebo popravou 1,7 milióna Kambodžanov.
Jednou z obetí režimu bol školský inšpektor Poch Younly, ktorý si pre svoje deti viedol neobyčajný denník. Zverejnili ho minulý rok.
Nasledujúce ukážky pochádzajú z druhej polovice jeho denníka, ktorú napísal medzi 9. februárom a 1. augustom 1976, zverejnila ich spravodajská agentúra AP.
Nútený exodus
Tri dni po tom, čo sa Červení Kméri zmocnili hlavného mesta Phnom Pénh, postupujúci bojovníci dobyli mesto Kampong Chhnang na severozápade krajiny, kde Younly žil.
Ešte v tú noc vojaci každému prikázali opustiť mesto. Išlo o hromadný nútený exodus miliónov ľudí, ktorí mali pracovať na vidieku.
Experiment poľnohospodárskeho komunizmu a nútené presídľovanie z miest na dediny a rozsiahle represie boli namierené najmä proti inteligencii.
Vzdelávanie neznamenalo štúdium, ale ľudia sa museli zúčastňovať na každodenných politických školeniach spojených so sebakritikou a udeľovaním trestov, vrátane trestu smrti. Obeťami boli učitelia, lekári, budhistickí mnísi aj umelci.
"Ja a vaša matka sme odišli z Kampong Chhnang so zvyškom rodiny 20. apríla 1975 o desiatej hodine v noci na príkaz Revolučnej armády. Vaša matka sa iba pred troma dňami zotavila z vážnej choroby," píše Younly.
Cestou ako celá rodina prechádzali cez Phum Trok a horský les počuli "iba škriekajúcich vtákov a zvuk lístia vo vetre. Bolo to žalostné a biedne. Boli sme veľmi vystrašení."
"Keď sme prišli do Rolongu, zastavila nás skupina mužov a zobrala nám všetok majetok, ktorý sme mali. Našej rodine zobrali fotoaparát. Iným zabavili šaty, lieky a ďalšie veci."
Younly vo svojom denníku opisuje ako "šli jedenásť dní a nocí s veľkým utrpením", pretože nemali čo jesť, ochoreli a navyše bolo veľmi horúco.
Poch Younly so svojou manželkou a deťmi. Zdroj: SITA/AP
Chýry o smrti
Younlyho rodina sa chcela usadiť v Chumteay Chreng, už po ceste sa k nim čoraz častejšie dostávali chýry o mieste, ktoré dnes všetci poznajú ako kambodžské "vražedné polia".
"Naša rodina prišla do Chumteav Chreng okolo deviatej ráno 1. mája 1975. Vaša matka a ja sme počuli veľa chýrov o tom, ako ľudí privážali, aby ich zabili v skupinách. Veľmi sme sa obávali o našu bezpečnosť. Chceli sme v ceste pokračovať, ale báli sme sa, že by nás mohli zabiť."
Younly v denníku ďalej opisuje, ako sa celá rodina presťahovala do dreveného domu so šindľovou strechou spolu s ďalšími šiestimi evakuovanými rodinami.
"Spolu nás bolo celkom 40 ľudí. Dom bol veľmi preplnený a mali sme absolútny nedostatok základnej hygieny. Žili sme v ňom tri mesiace predtým, ako nás Červení Kméri presťahovali na miesto, kde sme žili sami."
Upozornenie: Niektoré zábery nie sú vhodné pre deti a ľudí s citlivou povahou.
Choroba a utrpenie
Červení Kméri prinútili ľudí, aby pracovali v rámci bizarného experimentu ako manuálni pracovníci. Tvrdili, že experiment bol zameraný na vytvorenie agrárnej utópie, ale v skutočnosti mal zničujúci dopad na ekonomiku.
Younly popisuje ako väčšinu jeho detí odlúčili od rodiny a pridelili im prácu. Úrady boli známe ako Angkar, alebo Organizácia.
"Spočiatku sme dostali osem plechoviek ryže denne, no neskôr prídel klesol na sedem. Od septembra do decembra 1975 sme dostávali iba štyri plechovky ryže denne. Náš život sa neustále zhoršoval, pretože sme jedli stále menej a menej. Ochorel som, všetci sme ťažko pracovali a všetci sme potrebovali viac jedla. Keďže sme ho nemali dostatok, zdravie sa zhoršovalo zo dňa na deň."
V júli 1975 Younly vážne ochorel.
"Vaša matka vzala nejaké oblečenie a rodinný medailónik, aby ich vymenila za jedlo a lieky. Niekedy som mal tak málo liekov proti bolestiam brucha, že som aj viac ako päť dní nemohol jesť ani ovsenú kašu alebo ryžu. Práca bola veľmi náročná, a tak som bol čoraz viac chorý a veľmi som schudol. Nemohol som chodiť, alebo ísť hore či dole po schodoch."
Poch Youlyho denník. Zdroj: SITA/AP
Konfrontácia so smrťou
Ako plynuli mesiace, Younlyho stav sa zhoršoval. Keď sa cítil lepšie, bol schopný si len písať do denníka.
Experiment Červených Kmérov sa skončil katastrofálne. Pre nedostatok potravy a liekov sa choroba a hlad stali nekontrolovateľnými.
"Spoločné stravovanie sa začalo 25. decembra 1975. Po tom, ako sme mesiac jedli ryžu, Angkar nás prinútil, aby sme jedli ovsenú kašu ráno a večer ryžu. Trvalo to päť a pol mesiaca, až kým nám Angkar 5. júna 1976 neprikázal jesť ovsenú kašu aj ráno a aj večer. Od tej chvíle moje telo začalo pripomínať mŕtvolu, bol som len kosť a koža. Nemal som energiu a moje ruky a nohy sa triasli. Žiadna energia, žiadna sila. Nemohol som chodiť ďaleko, alebo ťažko pracovať. Každý pracoval ako zviera, ako stroj bez žiadneho ocenenia, bez žiadnej nádeje do budúcnosti."
Keď už Younly cítil, že sa blíži jeho koniec, čoraz častejšie venoval svoje slová deťom.
"Aké smutné, že zomriem na mieste, ktoré nám nepatrí. Nech ma zaveje kamkoľvek. Nech osud posúdi môj život. Moje deti, chýbate mi, ľúbim vás. Chcem žiť pri vás a radiť vám, aby ste mohli viesť krásny život so cťou a šľachetnosťou."
"Zomrieť bez dôstojnosti, bez cti, po tom, čo som pracoval pre moju krajinu 31 rokov. Prečo je to tak, že musím zomrieť ako mačka alebo pes bez toho, aby o mojej smrti vedel akýkoľvek príbuzný? Zomrieť bez udania dôvodu, bez akéhokoľvek zmyslu?"
Posledné slová
Poch Younly dokončil svoj denník v júli 1976, ale o pár dní neskôr (1. augusta 1976) pridal posledný zápis.
Ešte v ten istý deň ho zavolali, aby pomohol zdvihnúť palmový strom, ktorý spadol do ryžového poľa. V skutočnosti ho prišli zatknúť, pretože skrýval náramkové hodinky. Younlyho odvtedy už nikto nikdy viac nevidel.
Jeho odkaz bol však jasný.
"Prosím upravujte a publikujte ho tak, aby moji príbuzní, príbuzní vašej matky, moji synovci a netere, moje deti, vy, vaše deti a vnúčatá, si ho mohli prečítať a prostredníctvom neho ste ma im mohli predstaviť."
"Prosím postarajte sa dobre o to, čo som napísal. Nebojte sa urobiť čokoľvek, čo si myslíte, že je užitočné pre vášho milovaného otca a našu milovanú rodinu za akýchkoľvek okolností."
Dnes jeho 86-ročná vdova a 53-ročná dcéra. Zdroj: SITA/AP
Autor: Associated Press
