Bratislava/Viedeň 19. novembra (TASR) - Potomok cisárskeho rodu Otto von Habsburg oslávi v stredu 90. narodeniny. Pri tejto príležitosti prinášame jeho životopis.
Otto von Habsburg sa narodil 20. novembra 1912 v dolnorakúskom Reichenau an der Rax. Vtedy nikto nemohol tušiť, aký osud očakáva tohto potomka vládnucej dynastie "dunajskej" monarchie.
Po smrteľných výstreloch v Sarajeve 28. júna 1914 sa Ottov otec stal následníkom trónu a po smrti cisára Františka Jozefa I. uprostred prvej svetovej vojny nastúpil na trón ako cisár Karol I. V novembri 1918, po skončení vojny, vyhlásili Rakúsku republiku.
Pre Otta nasledovali dlhé roky exilu. Mal šesť rokov, keď jeho rodičia Karol a Zita z bourbonsko-parmskej vetvy odišli v noci z 23. na 24. marca 1919 do exilu vo Švajčiarsku. V roku 1921 našla bývalá cisárska rodina útulok na Madeire, kde v roku 1922 Karol I. zomrel. Zanechal po sebe vdovu so siedmimi deťmi.
Tulácke roky habsburskej rodiny v exile pokračovali. Po otcovej smrti žili až do roku 1929 v Lequeitiu v španielskom Baskicku a neskôr v belgickom Steenockerzeeli.
Ottovi sa dostalo skutočného európskeho vzdelania. Ako dieťa sa vzdelával v maďarskom, českom a nemeckom jazyku, učil sa aj chorvátske modlitby. Maturitné skúšky absolvoval podľa rakúskych a maďarských učebných osnov v Španielsku. Na univerzite v belgickom Leuvene získal v roku 1935 doktorát politických a sociálnych vied.
V 30. rokoch sa stretol so zakladateľom Paneurópskeho hnutia Richardom Coudenhove-Kalergim, potom nasledoval útek pred Hitlerom a nacistami do USA, po druhej svetovej vojne návrat do Rakúska a angažovanie sa pre Európsky parlament.
Návrat do alpskej republiky najprv Ottovi podľa rakúskych zákonov odmietali povoliť. Rakúsky ústavný zákon 3. apríla 1919 zrušil všetky panovnícke práva habsburskej dynastie, zakázal šľachtické tituly a vykázal z Rakúska všetkých Habsburgovcov, ktorí sa nechceli vzdať svojich výsad. Ani excisár Karol I. a jeho manželka Zita sa nikdy svojich nárokov na trón nevzdali. Napriek tomu v roku 1982 rakúsky spolkový kancelár Bruno Kreisky umožnil Zite po 63 rokoch exilu vrátiť sa domov. Po jej smrti v roku 1989 ju pochovali po boku predchodcov z habsburskej dynastie v hrobke kapucínskeho kláštora vo Viedni.
V roku 1935 protihabsburské zákony v Rakúsku zrušili. Otto sa tajne vo švajčiarskom Einsiedelne stretol s rakúskym spolkovým kancelárom Kurtom Schuschniggom. Otto von Habsburg rezignoval na svoj návrat do Rakúska, pretože to by pre Hitlera bolo znamenalo "casus belli". Na jar 1938 v listoch rakúskemu kancelárovi žiadal zblíženie so západnými mocnosťami, vyrovnanie sa so sociálnymi demokratmi a v dôsledku nátlaku od Hitlera odovzdanie úradu kancelára, čo Schuschnigg odmietol.
Hitlerov vpád do Rakúska sa 11. marca 1938 uskutočnil pod krycím názvom "Otto". Nacisti znovu nariadili vyvlastnenie a vyhnanie Habsburgovcov. Na Otta bol vydaný zatykač pre vlastizradu, lebo hlava habsburskej dynastie sa vo francúzskej tlači vyslovila za odpor proti pripojeniu Rakúska k nacistickému Nemecku. Potom sa Ottovi spolu s bratom Carlom Ludwigom podarilo utiecť do USA, kde strávil vojnové roky 1940-44. Získal si dôveru amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta a v Kongrese sa prihováral za samostatné Rakúsko.
Po druhej svetovej vojne nadobudli protihabsburské zákony znovu platnosť. Otto vstúpil na rakúsku pôdu prvýkrát v Tirolsku v roku 1945, ktoré opustil po niekoľkých hodinách kvôli hroziacemu vypovedaniu.
Dňa 31. mája 1961 vydal Otto von Habsburg vyhlásenie, ktorým sa vzdal nárokov na trón. Nasledovali búrlivé udalosti. Vláda tzv. veľkej koalície sa nevedela dohodnúť, ústavný súd vyhlásil, že nie je kompetentný rozhodnúť. Správny súd uznal Ottovo vyhlásenie za dostačujúce, ale 4. júla 1961 ho Národná rada s hlasmi sociálnych demokratov (SPÖ) a slobodných (FPÖ) vyhlásila za neželanú osobu.
Rakúsky pas bez akýchkoľvek obmedzení dostal Otto von Habsburg až 1. júna 1966. Jeho prvá krátka cesta do Tirolska 31. októbra 1966 vyvolala protesty. V roku 1972 pri príležitosti 50. výročia Paneurópskej únie došlo k historickému podaniu rúk medzi Ottom Habsburgom a Brunom Kreiským vo Viedni.
V roku 1978 získal Otto aj nemecké štátne občianstvo, ktoré mu umožnilo politickú činnosť v prospech bavorskej Kresťanskosociálnej únie (CSU). Od roku 1979 zastupuje CSU v Európskom parlamente v Štrasburgu. Druhou osou jeho činnosti je Paneurópske hnutie, ktorého predsedom je aj v súčasnosti.
Tridsaťštyri kníh a množstvo vyznamenaní je viditeľným výrazom činnosti tohto mnohojazyčného aristokrata a svetoobčana, ktorý hovorí po anglicky, francúzsky, španielsky, taliansky a maďarsky.
V roku 1951 sa rakúsky a nemecký štátny občan Otto Habsburg, v Nemecku si mohol ponechať aj prídomok "von" - oženil s nemeckou princeznou Reginou von Sachsen-Meiningen. Od roku 1954 žijú manželia v hornobavorskom Pöckingu pri Starnbergerskom jazere. Majú dvoch synov a päť dcér.
Otto von Habsburg navštívil niekoľkokrát aj Slovensko. Je čestným občanom Gabčíkova a zástancom myšlienky vytvorenia maďarskej diecézy so sídlom v Komárne.
