Smerom k ruskej hranici sa zvyšuje počet ukrajinských kontrolných stanovísk. Na starosť ich dostávajú najskúsenejší velitelia. Cestu z Mariupolu do Taganrogu stráži muž, ktorého všetci poznajú ako majora Sergeja. S rozhovorom súhlasil až po hodinovom prehováraní.
Neprezradíte priezvisko?
„Neprezradím, ani nie kvôli sebe, ale kvôli žene a deťom. Mohli by sa mi pomstiť.“
Nasadzujete život dobrovoľne, alebo ste boli mobilizovaný?
„Ani jedno. Som profesionálny vojak. Všetci hovoria o dobrovoľníkoch, ale ja som vojak už osemnásť rokov. Slúžil som vo vojskách ministerstva vnútra, teraz z nás urobili Národnú gardu. Ale podstata je rovnaká. Sme špecialisti na podobné situácie: Veľa zbraní medzi ľuďmi, žiadny front, medzi civilistov sa vmiešali tí, ktorí pred pár dňami behali medzi domami s granátometom a strieľali.“
Koľko máte pod sebou mužov?
„Stovku chlapcov, ale nielen mojich, profesionálov. Na stanoviskách sú policajti, vojaci vojsk ministerstva vnútra, členovia dobrovoľníckych, teritoriálnych práporov či iných ozbrojených formácií. Vždy musí byť niekto, kto ich naučí elementárnej disciplíne a návykom a bude ich trochu kontrolovať.“
Čo ste robili predtým, ako vás poslali bojovať na Donbas?
„Stál som na Majdane. Ale nie na strane demonštrantov, mal som ich rozháňať. A škoda, že sme nedostali pokyn to včas urobiť. Nebolo by žiadne krviprelievanie ani žiadna vojna a neukradli by nám Krym. Nikdy som nebol obdivovateľom prezidenta Janukovyča, ale som zástancom legálnych metód boja a nie revolúcií. Ľudia si ho zvolili a v nasledujúcich voľbách si mali zvoliť niekoho iného. Nie urobiť puč a vyprovokovať Rusov, aby sa zmocnili Krymu a teraz sa nám pokúšali zobrať aj Donbas.“
Na Majdane ste nedostali pokyn likvidovať demonštrantov?
