Lipšic so spolužiakmi v Amerike a s mamou. Je dobrou partiou. Je slobodný, momentálne je však zadaný. Už roky žije s novinárkou Beátou Oravcovou, začali spolu chodiť, keď ešte študovala a robila externe pre Rádio Twist. „Bol som varovaný postavou z filmu Jak básnici přicházejí o iluze, ktorá mala naplánované všetko. Od dňa sobášu cez prvú dovolenku pri mori, prvé dieťa, prvé auto.“ Preto si neplánuje život ďaleko dopredu. V otázke manželstva podľa neho nie je dôležitá otázka kedy, ale s kým. Je z dvoch súrodencov, sám by chcel viac. „Asi tri.“ Toto na neho odvážne vyhlásenie však hneď pribrzdil poznámkami, že na to treba dvoch ľudí a podobne. FOTO –ARCHÍV
Ako väčšina kádehákov sa ani Lipšic nevyhýba lozeniu po skalách. Skoro vstáva aj kvôli rannému behu. „Mám približne šesťkilometrové koliesko, ktorým sa trápim šesťkrát do týždňa.“ V škole hrával volejbal, na ten však treba partiu ľudí. Plával aj sa športovo potápal. To ho drží dodnes, má spravené dokonca medzinárodné skúšky. Ponor k potopenej lodi v Jadranskom mori považuje za svoj najväčší športový výkon. Vrak bol v hĺbke šesťdesiatpäť metrov, čo je takmer hranica na potápanie so stlačeným vzduchom. FOTO – TASR
Lipšic vyfasoval rezort, ktorý nechcel nik. Otázku, čo znamená dvadsaťtisíc právnikov, prikovaných na dne mora, však považuje za vtip Minister bol vo svojom úrade druhý týždeň, keď sme ho požiadali o stretnutie. Nie o tom, čo ho čaká pri navracaní dôvery občanov v spravodlivosť, ale o ňom, ako o mladom človeku. Nemá ešte tridsať rokov a predsa sa ocitol na čele úradu, ktorý má čo naprávať. Minulé roky sprevádzali až pričasto rozhodnutia sudcov, ktoré vzbudzovali počudovanie i hnev. Rezort za týchto nepríliš radostných podmienok preberá od Jána Čarnogurského. Považuje ho za svojho priateľa a ochrancu. Aj on mu možno ukázal smer profesijného života. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic sa rozhodol pre štúdium práva v čase novembrových dní 1989. Predstavy o nových možnostiach budovania kariéry si tak do bodky splnil.
Doktor z Harvardu, politik na desať rokov
Tri roky života strávil v USA. Študoval tam. „Mnohé veci v Amerike sa mi páčia, aj keď by som zrejme nevedel trvalo tam žiť.“ Dvojročný doktorát robil na univerzite v Harvarde. „Dal som si žiadosť o Fullbrightovo štipendium. Každoročne vyberie nadácia niekoľko mladých absolventov na postgraduál, hradí im školné i pobyt.“ Vybrali si ho.
Školné je dvadsaťtisíc dolárov ročne. „Prostredie, profesorský zbor, konzultácie, možnosti štúdia sú obrovské. Doktorát ročne dokončí okolo stovky študentov, väčšinou cudzincov.“ Právnickým vzorom Lipšica bol i je sudca Najvyššieho súdu USA Anthony Scalia. „Jeho spôsob právnej argumentácie a jeho teória ústavného výkladu sú mi blízke.“
Lipšic si na Harvarde urobil doktorát. Koľko bude v politike, ešte nevie. „V akejkoľvek funkcii alebo v pozícii sa však človek po čase vystrieľa.“ Za takú hranicu považuje Lipšic desať rokov. „Možno toľko budem v politike.“ Nevylučuje ani skorší odchod. „Bude závisieť od okolností.“ Uznáva, že právnická prax by bola finančne lukratívnejšia. „Ale hoci mám veľa nerestí, prehnaný vzťah k peniazom k nim nepatrí.“
Rezervovaný, či len nečitateľný muž?
Vie, že má profesiu, ku ktorej sa môže kedykoľvek vrátiť. „Ja i moje politické rozhodnutia sú preto nezávislejšie.“ Chce, aby sme mali dobré zákony. „Ktoré chránia tých, čo ich rešpektujú, a prísne sankcionujú tých, čo ich porušujú.“ Stretávanie sa s právnikom Jánom Čarnogurským nebude podľa neho konfliktom záujmov. „Budem sa stretávať aj s inými advokátmi. S doktorom Čarnogurským chcem niektoré veci konzultovať.“ Váži si jeho životné skúsenosti. „A principiálnosť a čestnosť.“
Aj Lipšic pôsobí ako rezervovaný muž. „Beriem to na vedomie, ale v KDH to netrénujeme.“ Vtipy síce rozprávať vie, nie je však typom, ktorý by dokázal zabávať spoločnosť dlhé hodiny. V Amerike existujú celé knihy vtipov o právnikoch, čo tam nie sú obľúbení. „Samozrejme im krivdia!“ (Smiech.) Na jeden z vtipov si spomína. „Otázka: Čo znamená dvadsaťtisíc právnikov prikovaných na dne mora? Odpoveď: Dobrý začiatok!“
Jeho životným mottom je citát starorímskeho právnika Luciána: „Čestne žiť, nikomu neškodiť. A každému dať, čo mu právom patrí.“
Veriacim je od narodenia. „Zasiali to vo mne výchovou rodičia.“ Stáva sa, že pochybuje. „Najmä v zlomových okamihoch, keď ma zasiahne nejaká neprávosť.“ Snaží sa žiť podľa všetkých desiatich prikázaní. „A ak mám aj s dodržiavaním niektorého problém, zdôverujem sa len svojmu spovedníkovi.“
Zo života mladého ministra
Ako malý chlapec túžil byť vodičom trolejbusu. Neskôr chcel byť ratrakárom, kozmonautom aj lekárom. „Som z lekárskej rodiny.“ Držalo ho to do revolúcie. „Potom som zistil, že právo má najbližšie k tým spoločenským zmenám, ktoré sa práve diali.“
November bol pre Lipšica doteraz najemocionálnejším zážitkom v živote. „Atmosféra na uliciach a medzi ľuďmi bola neopakovateľná.“ Bol formovaný rodinou, čo nebola naklonená komunizmu. „Hoci negatíva minulého režimu som bezprostredne nepocítil.“ Bol iskrou, pionierom aj zväzákom. „V prvých revolučných dňoch som potom so spolužiakom organizoval vystupovanie zo SZM.“
Zobrali ho na právo i politológiu, po prvom ročníku však skončil s filozofickou fakultou. Nestíhal. Ako Bratislavčan nespoznal život v internátoch a s tajuplným úsmevom hovorí: „Má to svoje klady aj zápory.“ Abstinentom nie je. „Nepijem veľmi pivo a tvrdý alkohol. Mám rád víno. Biele alebo červené. Len musí byť suché.“ Nefajčí. „Ale boli občas situácie, keď som si unavený zapálil so svojimi spolupracovníkmi. Aj tu, na ministerstve.“ Po úspešných turistických výstupoch tak radšej fajčí cigaru.
Býva stále s rodičmi v ich dome. „Sčasti z pohodlnosti, z nedostatku času, ale aj pre peniaze. Potreboval som si nejaké nasporiť.“ Tento rok chce túto situáciu riešiť. „Kúpou bytu.“ Mama ho však nezobúdza s poznámkou: „Do roboty, pán minister!“ Vstáva sám, po šiestich hodinách spánku. „A neočakávam, že to v najbližších rokoch bude viac.“ (mvl)
Autor: MARCEL VLNA
