Agentúrnu správu sme nahradili článkom denníka SME
tMá za sebou temnú minulosť, ale napriek tomu mu máme byť aj za čo vďační
TBILISI, PRAHA. Najprv tá správa zaznela z rozhlasovej stanice Echo Moskvy. Ako novinárka tu totiž pracuje Sofiko Ševardnadzeová, vnučka legendy sovietskej diplomacie.
Zomrel exminister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu Eduard Ševardnadze, jedna z najvýznamnejších osobností poslednej etapy existencie štátu.
Tandem, ktorý zmenil svet
Ševarnadze
Narodil sa v roku 1928 v gruzínskom Mamati.
Do strany vstúpil ako dvadsaťročný. V rokoch 1972 až 1985 viedol jej gruzínsku časť.
Gorbačov ho na čelo diplomacie dosadil v roku 1985, bez skúseností z tejto oblasti.
V rokoch 1995 až 2003 bol gruzínskym prezidentom.
Meno Ševardnadze sa svet učil správne vyslovovať v 80. rokoch minulého storočia.
Vtedy sovietsky minister zahraničia ako jeden z prvých pochopil, že studenú vojnu treba ukončiť skôr, než ju sovietske impérium na celej čiare prehrá.
Našťastie mal vedľa seba takisto politika na sovietske pomery mimoriadne chápavého, Michaila Gorbačova. Bol to zlomový moment, keď ho v 50. rokoch ako perspektívneho komunistického predáka spoznal.
Zrodilo sa priateľstvo, ale tiež tandem, ktorý neskôr významne prispel k obrovskej geopolitickej zmene.
Práve Ševardnadze v novembri 1989 pri čítaní depeší z Nemecka o tom, ako sa ľudia snažia rozobrať Berlínsky múr, vylúčil použitie sovietskej armády umiestnenej vo východnom Nemecku.
Jednej z najvýznamnejších funkcií na planéte sa pritom ujal bez diplomatického vzdelania a skúseností.
Na rozdiel od Gorbačova Ševardnadze rozpad Sovietskeho zväzu politicky prežil. V 90. rokoch sa postavil na čelo svojho Gruzínska, snažil sa ukončiť občiansku vojnu, na ktorej mal tiež svoj podiel, a ubrániť vlasť pred susedom, ktorému väčšinu života slúžil, pred Moskvou.
Aj napriek svojej inteligencii a intuícii predsa len nedocenil, že byť vrcholovým politikom v slobodnej spoločnosti je oveľa ťažšie, ako byť ním v totalite, kde nehrozia ľudové nepokoje ani revolúcie.
Keď jeho priateľ Gorbačov už len bezstarostne jazdil po svete, kde ho na rozdiel od Ruska oslavovali, Ševardnadze pracoval. Viedla ho k tomu nielen deklarovaná túžba poslúžiť milovanému Gruzínsku, ale aj neschopnosť odhadnúť chvíľu, kedy skončiť.
Gruzínska armáda bola v troskách, ekonomika krachovala. Ševardnadze mal čoraz viac odporcov. Tí mu pripomínali, že ešte v 60. rokoch viedol v rámci boja proti korupcii v Gruzínsku nevídané čistky a nechať zavrieť desaťtisíce ľudí, nie vždy tých pravých.
Bude mať štátny pohreb
Nepomohlo mu ani to, že o mnoho rokov neskôr verejne odsúdil brutálny zásah sovietskej armády proti gruzínskym demonštrantom v apríli 1989 a potom vystúpil z komunistickej strany.
Gruzínske vedenie teraz prejavilo noblesu a rozhodlo sa 13. júla usporiadať a zaplatiť dôstojný pohreb veľkého Gruzínca.
Už len preto, že keď v roku 2003 počas ružovej revolúcie pod tlakom demonštrantov sám Ševardnadze odstúpil, zrejme tým zachránil Gruzínsko pred ďalšou občianskou vojnou.
