Slovenský denník vyšiel s mimoriadnym vydaním hneď na druhý deň po atentáte, ďalšie noviny venovali atentátu najbližšie vydania. Napriek veľmi rozdielnym politickým a národnostným postojom sa v dvoch veciach dokázali zhodnúť: v opise samotnej udalosti, ktorý je aj s odstupom sto rokov celkom verný, a v ľútosti nad smrťou následníka a jeho manželky, ktorých považovali za budúcu nádej pre slovenský ľud.
Slovenský denník a Slovenský týždenník, z dnešného pohľadu najliberálnejšie noviny tých čias, vydával Milan Hodža, obdivovateľ a priateľ Františka Ferdinanda.
Neslýchaný žiaľ sovrel srdcia a ohlušil smysly v Uhrách všetkým utlačeným. A nám, národom nemaďarským, nám akoby bola padla koruna s našej hlavy. Medzi tými, čo tam hore nosia zlaté goliere, slul František Ferdinand jediným, čo opovrhovali utlačovateľmi a čo mali porozumenie a lásku k utlačeným. On bol v rode Habsburgovskom z tých, čo chceli vybudovať stánok svojho mocnárstva na fundamentoch ľudu, čo k vôli sebe aj k vôli ľudu chceli zlomiť nadvládu ničomných húfov magnátskych a zemanských.
S pátosom spomínali na Františka Ferdinanda v konzervatívnych, katolíckych, nacionalistických novinách Andreja Hlinku – v Slovenských ľudových novinách.
