Osudné výstrely atentátnika Gavrila Principa ukončili najromantickejší príbeh lásky na rakúsko-uhorskom dvore aj nádeje na prerod skostnatenej monarchie, ale chod dejín nezmenili. Ak by nedošlo k atentátu, ktorého sté výročie si pripomíname, na rozpútanie svetového konfliktu by sa podľa historikov našla iná zámienka.
„Ľutujete svoj čin?“ spýtal sa predseda súdu 19-ročného Gavrila Principa – študenta, ktorý spáchal atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Súdny proces so siedmimi priamymi účastníkmi atentátu sa začal v prvých mesiacoch vojny – už 12. októbra 1914, no uprostred celého vojnového chaosu zostal na periférii verejného záujmu. „V žiadnom prípade neľutujem,“ tvrdil odhodlane útly mladík, na ktorom sa takmer štyri mesiace vo väzení podpísali spomedzi všetkých obžalovaných asi najviac. „Odstránil som netvora, bol Germán a nepriateľ Slovanov. Pokladal som ho za muža, ktorý by ako budúci panovník vykonal reformy a idey, ktoré by neboli pre Slovanov priaznivé.“
Prekážka pre Srbov, nádej pre Slovákov
Zatiaľ čo v očiach srbských nacionalistov bol arcivojvoda František Ferdinand iba predstaviteľ monarchie, ktorá si v roku 1908 násilne pripojila Bosnu a Hercegovinu, a teda bol najmä stelesnením zla a prekážkou ich snáh o vlastný štát, slovanské národy v Uhorsku ho vnímali ako nádej. Mal povesť človeka reforiem, moderného a progresívneho.
Vzhliadali k nemu menšie národy v Uhorsku - Rumuni či Slováci. Pokrokové zmýšľanie budúceho následníka trónu sľubovalo, že by v dualistickej monarchii mohli v budúcnosti získať viac základných práv a výdobytkov či dokonca dostať do rúk vlastnú správu vecí.
Následník trónu František Ferdinand d'Este a s manželkou, vojvodkyňou z Hohenbergu Žofiou Máriou Josefínou Albínou Chotkovou. Foto: ISIFA
„Ako by to vyzeralo, ak by sa bol v skutočnosti dostal na trón a aký by bol projekt jeho prestavby ríše, dnes nevieme povedať jednoznačne. Isté je len to, že bol proti dualizmu. Možných ciest bolo viacero - federalizácia monarchie, trializmus s Čechmi alebo južnými Slovanmi, ale možno by siahol ešte aj po inej alternatíve,“ hovorí historik Roman Holec.
