Guillaume Seznec bol 4. novembra 1924 odsúdený na doživotie na nútené práce vo Francúzskej Guayane v Cayenne za vraždu, ku ktorej sa nikdy nepriznal a až do smrti hovoril o svojej nevine, píše v pondelkovom čísle denník Libération. Po odpykaní si vyše 20 rokov nútených prác dostal v roku 1947 za dobré správanie milosť. Vrátil sa do Francúzska a v roku 1954 zomrel. Opätovné otvorenie jedného z najkontroverznejších súdnych prípadov francúzskeho súdnictva v sobotu oznámila ministerka spravodlivosti Marylise Lebranchuová.
Ako informuje francúzska tlač, ministerka spravodlivosti Marylise Lebranchuová chce požiadať o opätovné otvorenie Seznecovho prípadu. Povedala to v sobotu pre bretónsku televíznu stanicu TV Breizh. Terajšia ministerka spravodlivosti sa pred niekoľkými rokmi ako poslankyňa v Morlaix (departement Finistere) angažovala v združení Francúzsko a spravodlivosť za znovuotvorenie Seznecovho prípadu. Aj po mnohých rokoch Seznecov prípad pretrváva vo vedomí obyvateľov Bretónska ako trvalý pocit nespravodlivosti.
Obchodník s drevom Guillaume Seznec 25. mája 1923 odcestoval s priateľom, radcom departementu Finistere Pierrom Quémeneurom z Morlaixa do Paríža na aute značky Cadillac. Otázkou ostáva, či chceli predať Rusom ojazdené autá, ktoré vo Francúzsku ostali po vojne. Je to možné, lebo P. Quémeneur sa zúčastňoval na tomto obchode. Lenže radca bretónskeho departementu do Paríža nedocestoval, našiel sa len jeho zakrvavený kufor v meste Le Havre. Telo sa nikdy nepodarilo nájsť. Obvinenie padlo na G. Sezneca. Začalo sa podivné vyšetrovanie, ktoré viedol z Paríža narýchlo vyslaný inšpektor Bonny. Je to podivná osoba, zapletená aj v inej afére, a počas nacistickej okupácie Francúzska sa zaplietol s Gestapom. Za to bol po oslobodení zastrelený.
G. Seznec sa už nikdy nedozvedel, že inšpektor Bonny krátko pred popravou povedal svojmu synovi: "Ľutujem, že som poslal na galeje nevinného človeka. Už 20 rokov je na nútených prácach kvôli mojej chybe."
Denník Libération získal potvrdenie, že G. Seznec "musel byť odsúdený". Je pravdepodobné, že niekoľko ľudí malo záujem na likvidácii Quémeneura. Vina musela padnúť na miestneho bretónskeho človeka zo skromných pomerov. G. Seznec zodpovedal týmto "požiadavkám".
Guillaume Seznec po celý čas hovoril, že s Quémeneurom sa mali v Paríži stretnúť s istým Gherdym, Američanom prezývaným aj Charly. Gherdy alias Charly bol pašerákom áut medzi Francúzskom a bývalým Sovietskym zväzom. V čase procesu s G. Seznecom obžaloba tejto téze neverila. V roku 1966 novinár René Delpech našiel Gherdyho a hovoril s ním. Gherdy priznal, že pašoval autá, mal kontakty s Quémeneurom, ale vysokopostavení predstavitelia francúzskej polície mu povedali, aby mlčal.
V novembri 1998 Colette Nollová zatelefonovala vnukovi G. Sezneca Denisovi a povedala mu, že na fotografii v jeho knihe spoznala Gherdyho. Colette Nollová v roku 1944 mala 20 rokov a zúčastňovala sa na francúzskom Hnutí odporu. Medzi nimi bol aj Gherdy a volali ho Charly. Zatklo ju gestapo a medzi gestapákmi, ktorí ju vypočúvali, bol aj Gherdy. Prezradil celú bunku francúzskych partizánov. Colette Nollová Denisovi Seznecovi ďalej povedala, že Bonny a Gherdy sa poznali.
Rodina Seznecovcov už viackrát žiadala o znovuotvorenie prípadu Guillauma Sezneca. V roku 1996, keď sa prišlo na existenciu Gherdyho, ich pokus skončil neúspešne: justícia odpovedala, že je to síce nový prvok, ale nepostačuje na opätovné otvorenie prípadu.
V roku 1998 rodinní príbuzní G. Sezneca znova požiadali o otvorenie prípadu, opäť bezúspešne.
V júli 2000 sa Denis Seznec obrátil na terajšiu ministerku spravodlivosti Marylise Lebranchuovú s tou istou žiadosťou. Ministerka odpovedala a v sobotu potvrdila - dá proces znovu otvoriť.
Justícia sa môže mýliť. Je na justícii, aby si vedela priznať omyl, uzatvára Libération.
