Sauna s bazénom, kde sa Banáš rád zabudne s fľašou červeného vína a gitarou. Mimochodom, je aj autorom politicko-satirickej divadelnej hry No comment. Premiéru mala v roku 1996, režíroval ju Ľubo Roman, hrali v nej Noga, Skrúcaný, Piško, Radič a Jaro Filip.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Nový poslanec slovenského parlamentu Jozef Banáš sa politikou živiť nemusí. Okrem podnikania by si možno dokázal zarobiť aj spevom. Nedávno naspieval cédečko. Je na ňom jedna pieseň s názvom Neviem, v čo veriť ešte sa smie. Cédečko sa nesie v duchu francúzskych šansónov a k tridsiatemu výročiu sobáša ho dostala Banášova manželka.
Skladba však zrejme nevznikla práve v optimistických chvíľach. Banáš s úsmevom hovorí, že jej „názov vznikol v mojej predvolebnej politickej depresii“. „Doma mám napísaných asi dvadsať textov. Raz som mal opäť jeden nostalgický večer, keď taký mám, hrám si na gitare. Nepoznám noty, takže hrám iba podľa akordov. A túto pesničku som si nahral na magnetofón, aby to história zachytila.“
O pár dní zašiel za multiinštrumentalistom Petrom „Fandym“ Fanbauerom, nech to odborným okom zhodnotí. Ide o gitaristu Elánu. „A tomu sa to pozdávalo. Pripravil mi aranžmán, nahral všetky hudobné podklady, ja som to iba naspieval. Povedal, že slabším spevákom trvá nahrávanie jednej skladby jeden deň a ‚profíci‘ to majú za hodinu. Ja som to naspieval na štvrtýkrát.“ (Smiech.)
Fanbauerovi sa to vraj tak páčilo, že nechcel žiadne peniaze. „Iba mi predal svoju gitaru. Ale manželke som nemohol povedať skutočnú cenu.“ Skladba má úspech aj v Banášovej umeleckej rodine, rozhodol sa teda komponovať aj ďalej.
Celé cédečko nahrávať nebude, lebo vraj na Rudolfa Schustera ešte nemá.
Fun rádio však Banáša nechce hrať napriek tomu, že jeho dcéra Adéla je tam moderátorkou. „Hovoril som jej, nech v robote povie, že ‚foter‘ nahral cédečko. Naznačila, že oni hrajú trocha iný štýl. Čudujem sa a som dosť sklamaný, že žiadne rádio ešte neprejavilo záujem o moju hudbu. Hrajú dokola nejakého Michaela Georgea a na mňa kašlú. Veď oni prídu a budú banovať.“ (Smiech.)
V parlamente je teda zase slušná zostava na kapelu. Banáš hrá na gistare a spieva, Jariabek spieva tiež, Kozlík hrával v kapele. „Ale ten je oveľa väčší frajer ako ja. Ja si hrám najradšej a najčastejšie country alebo francúzske šansóny. Keď som otrávený, zobierem gitaru a schovám sa vzadu do baraku. Mám tam saunu a vedľa malý bazén, je tam dobrá akustika. Vezmem fľašu červeného vína a hrám dve hodiny.“
Hudobný talent využil Banáš aj v predvolebnej kampani. „V rómskej osade do nás rýpali, že sme Bratislavčania, že kašleme na nich, východniarov. Tak som sa ich spýtal, koľko vedia východoslovenských pesničiek. Zobrali ma niekam do osady, zavolali miestnu kapelu a dobre sme si zaspievali.“
Neviem, v čo veriť ešte sa smie
Koľko je ciest, čo ciele stratia,
koľko je útech do objatia,
na tony lásky koľko nelások,
na gramy viery koľko otázok,
koľko je smrtí do života
a z koľkých sĺz sa skladá voda,
koľko je túžob do poznania
a koľko sľubov do sklamania.
Pýtam sa večer, ráno, naobed,
nikto mi nedá jasnú odpoveď,
ten vraví áno, ten zasa nie,
neviem, v čo veriť ešte sa smie.
Koľko je zloby v dobrodení
a koľko pýchy v pokorení,
koľko je darov v piadi zlosti
a koľko dní je do večnosti.
Koľkože pravých má korálok
ruženec dávnych našich morálok,
koľko je viery v láskach našich
a koľko slov nám činy plaší.
