Zverejňovanie policajných odpočúvaní je fenoménom Česka od počiatku tisícročia.
Málokedy sme sa z nich dozvedeli niečo naozaj dôležité. Skoro vždy boli mediálnou zábavou, fascinovali novinárov i čitateľov.
Prečo to tak je, je čiastočne zakódované už v jazyku. Rozdiel medzi hovorovou a spisovnou češtinou je väčší ako medzi hovorovou a spisovnou angličtinou alebo nemčinou. Akoby to boli dva jazyky, odlišné aj melódiou a atmosférou. A možno aj od toho sa odvíja vzdialenosť medzi našimi súkromnými a verejnými životmi.
Práve z toho, bez ohľadu na obsah, pramení absurdita a komickosť odpočúvaní. Krútime hlavou a pohoršujeme sa nad tým, ako takto môžu hovoriť politici (či futbaloví rozhodcovia, podnikatelia a bohviekto ďalší), ale zároveň nám je jasné, že keby ktokoľvek zaznamenal a nechal prepísať naše rozhovory, nech už telefonické či v krčme, nedopadli by sme oveľa lepšie.
