V socializme sviatok práce stelesňoval povinnosť a nudnú akciu, historicky má korene v krvavej demonštrácii a následných popravách.
Robotníci, pozor! Arbeiter, achtung! Pozvánku na demonštráciu vytlačili v nemčine aj v angličtine a dali si záležať, aby leták nevyzýval k násiliu.
Napriek tomu zhromaždenie odborárov v americkom Chicagu nebolo bez obetí na životoch. Dnes už nikto nezistí, kto do davu policajtov mohol vrhnúť podomácky vyrobenú bombu, či to bola provokácia a výstrely padali aj z masy ľudí, alebo sa policajti v chaotickej situácii postrelili navzájom.
Večer 4. mája 1886 zostalo ležať na námestí Haymarket jedenásť mŕtvych ľudí – sedem policajtov, štyria ľudia z davu. Zranených zostalo šesťdesiat príslušníkov polície a nezistený počet demonštrujúcich robotníkov, ktorí sa na polícii nehlásili.
A tým sa len začínali udalosti, ktoré mali vplyv na celý svet.
Desať hodín denne
Porozumieť atmosfére emotívnych zápasov za práva pracujúcich si žiada odbočku k podmienkam raného kapitalizmu v predminulom storočí.
Na rozdiel od práce na poli, rastúci priemysel nerešpektoval sezónny pracovný cyklus ani čas – robotníci pracovali priemerne desať hodín denne, šesť dní v týždni, muži, ženy či deti zarábali za hodinu práce jeden a pol dolára.
Hlavnou požiadavskou amerických odborárov však mal byť všeobecný osemhodinový pracovný čas. Dva roky pred masakrom určili i krajný termín zavedenia.
S blížiacim sa 1. májom 1886, keď bolo očividné, že sa to nepodarí politicky presadiť, silnelo v nich odhodlanie na štrajk v celej krajine. A v skupinách anarchistov silneli aj radikálne nálady. Predovšetkým v Chicagu, v ich centre.
