Pár dní pred sviatkom Pesach uviedli v izraelských kinách film Zbohom, Bagdad (pozor, nemýľte si ho s rovnomenným iránskym, trošku starším titulom) podľa svetoznámej knihy Eliho Amira. Bolo to trochu symbolické a tiež trochu paradoxné.
Pesach je o vyslobodení z exilu, a tak by sa mohlo javiť aj vo filme zobrazené presídlenie irackej židovskej komunity do Izraela. Lenže irackí židia hovorili a prakticky dodnes hovoria o Izraeli ako o exile.
Stále hovoria arabčinou
O krajine, do ktorej ich preniesli po tom, čo im vytrhali korene v Iraku. V Izraeli mnohí z nich nezapadli, dodnes hovoria irackou arabčinou, jedia iracké špeciality a nostalgicky spomínajú.
Presne ako niektorí hrdinovia filmu Zbohom, Bagdad ani starí rodičia môjho muža (všetci štyria, rovnako ako moji svokrovci sa narodili v Bagdade) sa netúžili presťahovať do Izraela.
