Platí to v Taliansku, Južnej Kórei a hovorí to aj slovenský zákon o námornej plavbe: kapitán potápajúcej sa lode ju musí opustiť ako posledný.
BRATISLAVA. Je to tradícia, ktorá vznikla vo viktoriánskej ére džentlmenov v 19. storočí. Jeden z prvých známych príkladov, že kapitán zostáva na lodi do konca, sa stal v roku 1852.
Fregata britského námorníctva HMS Birkenhead sa potopila pri pobreží Južnej Afriky. Velitelia lode najskôr pokojne a disciplinovane zaistili, aby sa zachránili ženy a deti na palube, potom sa väčšina z nich utopila v mori.
„Kapitáni boli vtedy úzko spätí s loďou. Plne sa od nich očakávalo, že zostanú poslední na palube, ak teda nepôjdu rovno ku dnu s plavidlom. Boli známi aj ako otcovia lodí,“ povedala pre NPR v roku 2012 americká historička Laura Rowová.
Odvtedy sa táto tradícia hlboko dostala do povedomia ľudí. Aj pre potopenie Titanicu, ktorý šiel ku dnu aj s kapitánom Edwardom Smithom.
Posledné príklady námorných nehôd vo svete však naznačujú, že zvyk opustiť loď ako posledný nemusia všetci súčasní kapitáni brať ako sväté písmo.
Ako vražda
Minulý týždeň to ukázal Li Čun-Sok, kapitán juhokórejského trajektu, ktorý sa potopil spolu s tristo ľuďmi. Veliteľ lode Sewol sa ako jeden z prvých zachránil, no dve tretiny jeho pasažierov, hlavne stredoškolákov, nie.
Rovnako na začiatku problémov nariadil deťom, aby šli do kajút a čakali na ďalšie pokyny.
Pomalú reakciu obhajoval tým, že voda bola studená, prúd silný, nechcel, aby v záchranných člnoch odplávali. Posádke pritom bolo nariadené opustiť loď, povedala jedna z jej zadržaných členiek pre agentúru Reuters.
Podľa CNN o pomoc ako prvý zavolal mobilom jeden chlapec.
Pred dvoma rokmi sa podobne zachoval taliansky kapitán výletnej lode Costa Concordia Francesco Schettino, ktorý potápajúcu sa loď opustil. Teraz čelí súdnemu procesu, na jeho lodi sa utopilo 32 cestujúcich.