Šedivý muž s mladou tvárou bol nešťastný. Mal v rukách gitaru a bol podozrivý. Stál v silnom vetre pred okienkom pasovej kontroly na hraničnom priechode medzi Bieloruskom a Ukrajinou. Prišli z Ruska autobusom tak, ako to robili doteraz. Pred anexiou Krymu. Predtým, ako sa stal na Ukrajine občanom znepriateleného štátu.
Petry Procházkovej
Prechod Novaja Guta, donedávna živé miesto, kde sa chodci preplietali medzi osobnými autami a autobusmi, vyzerá dnes pusto. Vládne tu nervózna atmosféra. Prešedivený Rus je zúfalý.
„Ako je to možné? Ja som pravoslávny Slovan. A ty?“ kričí na dôstojníka ukrajinskej pohraničnej služby, ktorý si ho ako podozrivého odviedol do špeciálnej miestnosti na pohovor. „Tiež ma to mrzí,“ priznáva dôstojník.
Možno ani nevie po ukrajinsky - na hraniciach medzi sebou hovoria všetci po rusky, rovnako pohraničníci a colníci, ako aj tí, ktorí ju prekračujú.
V kútiku obkolesenom Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou sa deje čosi absurdné - donedávna to bola križovatka ciest spájajúcich tri susedné krajiny.
Znepriatelené územie
Dnes je to územie, kde je koncentrácia neporozumenia vari najväčšia na celom postsovietskom priestranstve. Bielorusi nerozumejú ani Rusom, ani Ukrajincom.
Rusov sa tak trochu boja, Ukrajincom tak trochu závidia. Rusi si o Ukrajincoch myslia, že sú to buď pomýlenci, alebo zradcovia, a Ukrajinci o Rusoch, že sú to buď pomýlenci, alebo agresori.
Aj novinári prichádzajúci z bieloruskej strany patria do kategórie tých, ktorí musia byť špeciálne preverení.
Napriek tomu je zdržanie iba asi dvojhodinové – po prvé - pasy obyvateľov členskej krajiny Európskej únie sú pri vjazde na Ukrajinu väčšinou zázračnou priepustkou: vyvolajú na tvárach pohraničníkov úsmev aj rad otázok typu „ako to v Únii chodí?“
