KIGALI, BRATISLAVA. Patrick Nbungutse genocídu nezažil, no rovnako, ako väčšine ľudí v Rwande, mu nepriamo veľmi zasiahla do života.
„Vždy som sa divil, prečo nemáme doma žiadneho muža. Asi pred tromi rokmi som prišiel zo školy domov, mama si ma zavolala a zatvorila dvere,“ spomína pre Guardian.
Vtedy sa dozvedel, že sa narodil ako jeden z dvadsiatich tisícov detí, ktoré boli splodené pri znásilňovaní počas genocídy.
„Hovorila mi o tom, ako mnohí ľudia opustili krajinu, mnohé ženy boli znásilnené. Nechcela ísť do podrobností, lebo bola veľmi naštvaná, plakala,“ hovorí mladý študent, ktorý sa chce stať právnikom.
Zabíjali sa príbuzní
Genocída, pri ktorej väčšinoví Hutuovia vraždili menšinových Tutsiov, je v krajine stále veľmi viditeľná. Za sto dní zomrelo v roku 1994 800-tisíc ľudí.
Nielen múzeá, ale aj masové hroby sú po celej dvanásťmiliónovej krajine v centrálnej Afrike.
No ľudia sa snažia posunúť ďalej. Nie je možné odsúdiť všetkých páchateľov, nevraždila armáda, ale bežní ľudia ovplyvnení krvavou propagandou.
Popravy sa nekonali neosobne, zdiaľky, samopalmi alebo v plynových komorách. Väčšina ľudí zomrela tvárou v tvár svojmu vrahovi, po úderoch mačetou alebo palicou.
Zabíjali sa príbuzní, masakrovali aj batoľatá. Slovo Tutsi pri kolónke etnickej príslušnosti v preukaze totožnosti znamenalo rozsudok smrti. Rovnako ako ochrana Tutsiov.
„Bolo šokujúce počuť vraha mojej manželky, ako sa k tomu priznal. Priznali sa aj tí, ktorí mi zabili deti. Prijal som ich ospravedlnenie, bolo to bolestivé ale nutné. Vrahovia sú teraz našimi susedmi,“ povedal Louis Rutaganira. Od genocídy sa znova oženil a má tri deti.
Bežní Hutuovia dlho počúvali, že Tutsiovia sú šváby, ktorých sa treba zbaviť. V krajine na začiatku 90. rokov prebiehala občianska vojna medzi hutuskou vládou a tutsijskými povstalcami.
Najväčšie krviprelievanie sa však začalo až vtedy, keď sa občianska vojna blížila k mierovej dohode.
Vtedy, 7. apríla, niekto zostrelil lietadlo s prezidentom Burundi a Rwandy, keď pristávalo v Kigali. Stále sa nevie, kto presne. Genocída sa začala.
Vláda bola pripravená, do krajiny predtým navozila množstvo mačiet, ktoré začala rozdávať Hutuom, vyzbrojila aj hutuské milície.
„Pamätám si, ako som prvýkrát videl vraždenie. Prvé telá. Schovali sme sa v buši, počuli sme ľudí kričať, mačety boli celé od krvi. Krv všade na uliciach,“ cituje Voice of America Yannicka Tonu, ktorý chodí po svete a hovorí o svojich skúsenostiach.
OSN hrozbu ignorovala
Medzinárodné spoločenstvo sa nemôže tváriť, že o genocíde nebolo informované.
Už tri mesiace pred začiatkom genocídy varoval veliteľ mierových jednotiek OSN v krajine Roméo Dallaire pred hroziacimi masakrami.
V sídle organizácie ho však vtedy ignorovali. Krátko po začiatku genocídy sa navyše po smrti niekoľkých Belgičanov väčšina medzinárodných jednotiek stiahla.
„Niekoľko dní sme v šialenom tempe lobovali u viac ako stovky vlád, ja osobne som volal desiatkam politikov. Nedostali sme žiadnu vážnu ponuku. Bola to jedna z najšokujúcejších najvýznamnejších chvíľ mojej kariéry,“ spomínal v autobiografii vtedajší šéf mierových jednotiek Kofi Annan.
Túto skúsenosť využil aj po čase, keď sa stal generálnym tajomníkom OSN. Vtedy si už západné krajiny priznávali, že svojou neschopnosťou zasiahnuť nezabránili genocíde. Americký prezident Bill Clinton napríklad označil Rwandu za svoje osobné zlyhanie.
V miléniovej správe v roku 2000 Annan napísal: „Ak je humanitárna intervencia neprijateľným zásahom do suverenity, ako môžeme reagovať na Srebrenicu alebo na Rwandu, teda na systematické porušovanie ľudských práv, ktoré popiera každé chápanie ľudskosti?“
K minulosti sa nevracajú
O päť rokov neskôr vznikla doktrína o zodpovednosti chrániť. Aby sa už neopakovala Rwanda, hovorili vtedy mnohí politici.
Štáty už majú možnosť obmedziť suverenitu, ak dochádza k systematickému vraždeniu obyvateľstva zo strany vlády, naposledy sa spomínala pri vojne v Sýrii.
Rwanda podobný zásah odvtedy nepotrebovala. Napriek genocíde, alebo z obáv z jej zopakovania, v krajine pomerne úspešne prebehlo zmierenie dovtedy nepriateľských etník.
A najmä, etnická príslušnosť už nehrá tak úlohu.
„Myslím si, že vnímanie, že sme všetci Rwanďania, je už na prvom mieste, ľudia začínajú chápať, že sme na tom lepšie. Nerozmýšľam veľmi nad minulosťou. Som Rwanďanka a to mi pomáha prekonať otázku etnicity,“ hovorí pre Guardian Giselle Aberová, dcéra ženy, ktorú hutuské milície uniesli a využívali ako sexuálnu otrokyňu.
Má 19 rokov, chce pracovať v hotelierstve a dostať do krajiny viac turistov. „V Rwande nie je ľahký život, ale keď sa sústredíte a tvrdo na sebe robíte, môžete dosiahnuť mnoho.“
