SME

Slovák, ktorý vyšetroval genocídu v Rwande: Nič horšie už nemôže byť

Nesmiete podľahnúť emóciám, inak urobíte chybu, hovorí právnik, ktorý pomáhal odsúdiť masových vrahov.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Nesmiete podľahnúť emóciám, inak urobíte chybu,
hovorí slovenský právnik, ktorý pomáhal odsúdiť masových vrahov.

Prinášame vám aj jeho denník

[/content]

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

[content type="longread-pos" pos="left"]

Autor:

Tomáš Bella

bella.png

[/content]

Slovenskí právnici vo všeobecnosti nemajú veľmi dobrú povesť, hovorí IGOR BARILIK, doktorand na katedre trestného práva Karlovej Univerzity v Prahe. Ako jeden z dvoch Slovákov pred štyrmi rokmi niekoľko mesiacov pracoval v Afrike pre medzinárodný súd pre vyšetrovanie genocídy v Rwande.

Ako sa Slovák dostane k vyšetrovaniu genocídy?

S našou katedrou trestného práva v Prahe spolupracuje profesor Robert Fremr, ktorý bol na tribunáli sudcom, a na prednáške spomenul možnosť dostať sa tam na odbornú stáž. Zaujímal ma proces vyšetrovania genocídy a forenzné vedy a po dlhom výberovom procese sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Pol roka vopred som potom študoval všetky procesné pravidlá, existujúce rozsudky, pravidlá dokazovania, aby som po príchode mohol rovno začať pracovať.

Ako to v Rwande vyzeralo 16 rokov po genocíde?

V prvom rade si treba uvedomiť, že to nie je žiadne múzeum, kde si pozriete nepekné fotky alebo video. V Rwande nachádzate miesta, kde sú dodnes otvorené masové hroby, do ktorých môžete vojsť a vidieť obete. Za jeden týždeň som videl mŕtvoly a ostatky tisícok obetí.

Ak je tam betón, tak je v ňom ešte stále vpitá krv, sú tam kopy šiat presiaknuté krvou, a potom sú tam mŕtvoly v rozličných formách. Niektoré sa vysušili, sú akoby vybielené, poukladané na paletách. Vidíte veľa kostí, dlhé regály plné lebiek mužov, žien, starcov, detí... Na lebkách vidíte, či boli napríklad zastrelení alebo rozseknutí mačetou. Potom počúvate, ako prebiehalo zabíjanie - ale o tom by som už ani nechcel znova rozprávať, v mojom denníku je toho dosť. My v Európe máme skúsenosť so zverstvami Mengeleho v Auschwitzi. Čo dokázali robiť ľudia v Rwande, to je úplne, úplne mimo našu predstavivosť.

Aká bola vaša prvá reakcia?

V prvom rade je to nemý úžas. Vy ale keď zistíte, že niečo takéto sa dialo, máte možnosť zobrať sa a vrátiť sa domov. Ľudia, čo to všetko prežili, sú takí chudobní, že sa nemôžu odsťahovať inde, musia zostať na mieste a dožiť tam svoj život s takýmito spomienkami. Práve teraz sa do týchto komunít začínajú vracať aj tí, čo boli za genocídu odsúdení. Vidíte ľudí, ktorí prišli o celú rodinu a stále pátrajú po jej vrahoch. Vidíte zmrzačených ľudí. Ľudia, čo prežili, vám o tom rozprávajú a to je mrazivé.

Ľudia na mieste o tom boli ochotní rozprávať?

Politická reprezentácia Rwandy si genocídu pripomína, bol som na akciách, kde sa tí ľudia zídu, vypočujú nejaký prejav, je tam silná myšlienka: Nikdy viac. Na druhej strane je však konflikt veľkým tabu a nejaká diskusia, nebodaj ešte kritická k súčasnej vláde, nepripadá do úvahy. Rwanda sa dnes snaží prezentovať ako mladá, ambiciózna krajina, Singapur Afriky. Po genocíde tam z afrických krajín začalo smerovať najviac rozvojovej pomoci, západ si chcel očistiť svedomie. Infraštruktúra je tam dnes úžasná, všade je stavebný boom, cesty sú kvalitnejšie ako na mnohých miestach na Slovensku. Intenzívne sa bojuje proti korupcii. Chcú z krajiny urobiť africký úspešný príbeh.

Môže sa to podariť?

Hovoríme o krajine, ktorá prežila zrejme najmasovejšie vraždenie v dejinách ľudstva – intenzívnejšie ako za druhej svetovej vojny či v Kambodži, keďže za 100 dní zomrelo bezmála milión ľudí. V rozpore s častou predstavou to nebol primárne konflikt, že by Hutuovia mali v sebe zakódované, že nenávidia Tutsiov alebo naopak. Bol to skôr konflikt medzi rôznymi sociálnymi skupinami, keď menšinoví Tutsiovia dlho vládli a po osamostatnení Rwandy im to predtým porobení Hutuovia začali vracať. V atmosfére po takomto konflikte sa krajina nedá tak rýchlo zmeniť, potrvá to generácie. Zároveň je stále problematická napríklad podpora, ktorú rwandský prezident Paul Kagame poskytuje tutsijským milíciám v Kongu. To sú povstalci, ktorí pôvodne prenasledovali páchateľov genocídy do susedných krajín. Dnes tam napätie stále trvá, povstalci dokonca využívajú detských vojakov, takisto vyvražďujú dediny, znásilňujú...

Navonok to môže pôsobiť ako Singapur, ale asi by sme čakali priveľa, ak by sme chceli, aby sa po dvadsiatich rokoch, navyše v africkom kontexte, krajina zmenila podľa západných štandardov.

Za čo si chce Západ pomocou očistiť svedomie?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3DMD na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu