Voľby na Slovensku sledujeme v Česku podobne, ako keď Slováci hrajú nejaký dôležitý hokejový zápas. Z pragmatického hľadiska nám to môže byť jedno, ale nakoniec sa vždy necháme strhnúť a prežívame to so zaujatím, emóciami aj istou nostalgiou.
Rovnaké to bolo aj v sobotnú noc, ktorú sme prežívali o to viac, že sme ju chápali ako určitú ozvenu vlastnej prezidentskej voľby z vlaňajšieho januára.
Akokoľvek však najmä bývalí priaznivci Karla Schwarzenberga ronia v sociálnych sieťach veľké slzy závisti, podobností je málo. Kiska nie je Schwarzenberg a spája ich vari len to, že ho volili viac hlasy „proti Ficovi“ než „pro Kiska“, a na rozdiel od minuloročných českých volieb to jednoducho stačilo.
Prísne vzaté, Kiska bol skôr v podobnej situácii ako Zeman. Pred voľbami bez oficiálnej funkcie, s pomerne malým štábom, proti politikovi z momentálne vládnúceho establishmentu.
Kiska sa nepodobá ani Andrejovi Babišovi, hoci to tí, čo chcú naštvať radujúcu sa „pražskú kaviareň“, niekedy tvrdia. Andrej ako Andrej, všakáno. Iste, obaja v živote zarobili dosť peňazí, majú minulosť, ktorá nie je čierno-biela a ich program je, zjednodušene povedané, „nie som ako politici“. Ale tým sa podobnosť končí. Sú úplne odlišnými osobnosťami, v inej situácii a zrejme aj s úplne inou motiváciou.
S určitou ľútosťou môžeme konštatovať, že z našich českých politikov by sme si svojho Kisku tiež „zostavili“, ale „vcelku“ nikoho takého dnes nemáme. Ani zďaleka. Či je to taká škoda, ako sa dnes zdá časti českých voličov, ukáže budúcnosť. Politici, ktorých zvolenie býva vítané s takou slávou a s prívlastkom „historické“, prinášajú často sklamanie.
Zhodou okolností som bol v Británii, respektíve v Amerike, keď boli prvýkrát zvolení Tony Blair a Barack Obama, politici, do ktorých sa v posledných dvoch dekádach vkladali asi najväčšie nádeje. Pamätám sa, s akou radosťou ich zvolenie moji známi a priatelia oslavovali. Dnes na to spomínajú väčšinou s rozpakmi. Slovákom prajem, aby rozpaky, ktoré nevyhnutne prídu, boli čo najmenšie.
