Keď sa stal prezidentom, pomenoval Miloš Zeman tri ostrovčeky negatívnej deviácie v českej spoločnosti: kmotrov, neonacistov a médiá. Presne o rok neskôr musí asi aj on vidieť, že tou najväčšou deviáciou sa v českej politike stal on sám.
Podľa prieskumov stratil veľkú časť svojich voličov, jeho strana vo voľbách totálne prepadla a v sociálnej demokracii, ktorá mu je z bežných strán najbližšie, prišli jeho stúpenci o vplyv a moc.
Miloš Zeman dnes stojí v politike sám a bez spojencov, obklopený nevýraznými a nedôveryhodnými ľuďmi. Ťažko si predstaviť horší „účet“ po roku vo funkcii hlavy štátu.
To je však pohľad zvnútra. Pohľadom zvonka má Česko celkom štandardného a bezproblémového prezidenta. Po Václavovi Klausovi je úľavou, keď nás reprezentuje muž, pre ktorého nie je zahraničná politika intelektuálnym cvičením a samoúčelnou exhibíciou, ale politik, ktorý zastáva zrozumiteľné hodnoty a správa sa predvídateľne. Je to úľava pre nás i pre svet.
Zemanovým najväčším prehreškom, skôr roztomilým než hanebným, tak pre zahraničné médiá zostáva jeho „viróza“ z minulého roka, keď sa pohojdával nad korunovačnými klenotmi. Túto epizódku pripomenul minulý týždeň aj Times v súvislosti s nariadením predsedu snemovne, podľa ktorého sa počas rokovania dolnej komory českého parlamentu nebude v budove predávať alkohol.
Pesimista namietne, že to pre nás nie je práve dobrá reklama. Ale optimista vidí dobrú správu, že aj v Európe na pokraji novej studenej a možno aj skutočnej vojny môžu existovať milo bizarné krajiny, kde sa ten najväčší boj vedie o parlamentný bufet.
