Stojím v rade na obhliadku bytu. Rad siaha cez tri poschodia. Viacero záujemcov po 20 minútach čakania obhliadku vzdáva.
Nejde o mimoriadny byt, hoci je pekný. Trojizbový, na okraji mesta a kuchyňu treba odkúpiť za 4000 eur.
Nad nehoráznymi sumami za kuchyne, ktoré v Nemecku žiadajú od nájomcov, sa pozastavujem asi len ja. Ešte musím vypísať žiadosť realitnej kancelárii, ktorá potom preverí solventnosť záujemcov. Má si z čoho vyberať.
Nemecko je národom nájomcov. V prenájmoch tu žije najviac ľudí v Európe, s výnimkou Švajčiarska. Mať nehnuteľnosť tu zjavne nie je dôležité – vlastní ju len 43 percent Nemcov. V Berlíne je to dokonca menej než 20 percent.
Na porovnanie, nehnuteľnosť vlastní vyše 90 percent Slovákov, či vyše 60 percent Britov.
Jedným z dôvodov bol nedostatok bytov po vojne. Dvadsať percent obydlí bolo zničených, chýbali milióny nehnuteľností. Štát podporil rýchlu výstavbu sociálnych bytov a prenájmy finančne zvýhodnil oproti vlastníctvu.
Prenájmy sú aj dnes výhodnejšie a zároveň nie je ľahké získať hypotéku – banky zväčša od klientov žiadajú 20 percent vlastného kapitálu.
Keď som pred nemeckým kamarátom spomenula, že žiť dlhodobo v prenájme sa mi zdá priveľká neistota, nesúhlasil. „Keď prídeš o prácu, úrad práce ti preplatí nájomné.“ Vlastný byt preňho znamená len poplatky, bremeno pri sťahovaní a finančnú stratu pri predaji.
Byty na prenájom sú tu väčšinou v dobrom stave, výber je veľký, nájomné relatívne nízke. Nečudo, že viac než 90 percent Nemcov by podľa prieskumu OECD svoju bytovú situáciu nemenilo.
