Jej dvojička zomrela vo veku 74 rokov. „Bola pesimistka. Ak ste pesimisti, celé vaše telo je v napätí,“ vyhlásila o nej Alice Herz-Sommerová (26. 11. 1903 - 23. 2. 2014). Žila oveľa dlhšie, dožila sa 110 rokov. Rodáčka z Prahy zomrela minulú nedeľu v Londýne.
Bola najstaršou osobou na svete, čo prežila holokaust, a aj najstaršou koncertnou pianistkou. Na klavíri hrala do svojich posledných dní. „Narodila som sa ako židovka, ale mojím náboženstvom je Beethoven,“ zvykla hovorievať.
Pochádzala z rodiny pražských intelektuálov, ktorí viedli literárny a hudobný salón. Prvá svetová vojna rodinu pripravila o majetok a malá klaviristka podľa vlastných slov po prvýkrát pocítila, čo je to vojna. Nepríjemnosti jej vyvažovala podnetná atmosféra v rodičovskom dome, ktorý navštevovali Franz Kafka či Gustav Mahler, priateľ jej matky z detstva.
Chválená kritikmi
Alice bola jednou z najmladších študentiek nemeckého konzervatória. Po jeho absolvovaní nastúpila na kritikmi vysoko hodnotenú koncertnú dráhu. V roku 1931 sa vydala a o šesť rokov porodila jediného syna. Po obsadení Československa sa časti jej rodiny podarilo emigrovať do Palestíny. Ona zostala, aby sa postarala o chorú matku.
V roku 1943 ju aj so synom Raphaelom odviezli do Terezína. Tam ju zachránila jej hudba. V gete, ktoré nacistom slúžilo ako propaganda a nástroj na klamanie Červeného kríža, ale kde stále umierali ľudia v hrozných podmienkach, odohrala asi stovku koncertov. Pri živote ju držala len hudba a strach o syna, ktorý ako jedno z mála detí prežil Terezín.
Po vojne sa vrátila do Prahy, kde sa dozvedela, že jej matka aj manžel zahynuli v koncentráku. Nikto ju tam nevítal, veď už keď ju brali do Terezína, videla, ako si susedia rozdeľujú ich majetok.
Vysťahovala sa do Izraela, kde mala rodinu. Tá sa o tom, že Alice žije, dozvedala z rádia. V Jeruzaleme na krátkych vlnách zachytili koncert z Prahy. Sólistkou bola Alice.
V Izraeli začala pôsobiť na jeruzalemskom konzervatóriu a opäť koncertovať. Roky strávené v tejto krajine neskôr označila za najlepšie roky svojho života.
Sara Edelsteinová bola jej žiačkou v 60. rokoch minulého storočia. „Vždy ma považovala za partnerku, nie za študentku. Ani som nevedela, čo prežila. Vtedy sa o tom v Izraeli nehovorilo, hoci trochu sa začalo počas procesu s Eichmannom,“ povedala izraelskému rádiu Edelsteinová.
Samotná Alice Herz-Sommerová sa na procese zúčastnila ako diváčka. „Bolo mi ho ľúto,“ opísala svoje pocity k Eichmannovi. V mnohých rozhovoroch v dokumentárnych filmoch vždy hovorila, že necíti nenávisť voči ľuďom, čo jej rodine spôsobili toľkú bolesť. „Nemci urobili hrozné veci, ale bol Alexander Veľký o niečo lepší? Zlo vždy existovalo a vždy bude.“
Jej syn bol mimoriadne hudobne nadaný, stal sa špičkovým čelistom. Aby mu bola bližšie, presťahovala sa ako 83-ročná do Londýna. V jednoizbovom byte žila až do svojej smrti. Syna prežila, po tom, čo pred dvanástimi rokmi zomrel, sa ešte viac pripútala k vnukom. Ľudí z jej generácie už nebolo.
Posledné roky života strávila v jednoizbovom byte v Londýne. Piano tam nesmelo chýbať. FOTO – SITA/AP
Pani z čísla šesť
Dokumentárny film Pani z čísla šesť, ktorý sa venuje jej životu, nominovali na Oscara. Jeho tvorcom sľúbila, že vydrží, kým ho nedokončia. Slovo dodržala.
Mala už vyše sto rokov, keď o nej klaviristka Caroline Stoesingerová napísala knihu Storočie múdrosti. Autorom predslovu bol Václav Havel. Sommerová v nej hovorila o svojej životnej filozofii plnej jednoduchých pravidiel a disciplíny. Nezávidela, nehovorila o tom, čo jej chýba, ale radšej o tom, aká je vďačná za to, čo má. A nemyslela tým veci alebo ocenenia, ale priateľov a hudbu.
Do 99 rokov denne cvičila na klavíri, hoci mala nepohyblivé dva prsty, chodila plávať a dodržiavala prísny režim dňa. Rovnako ako jej rodičia si pozývala do svojho bytu inšpiratívnych ľudí. Zachovávala si jasnú myseľ a všetko ju zaujímalo.
Už v spomínanom dokumentárnom filme hovorila, že tuší, že jej nezostáva veľa času. Aj s tým bola vyrovnaná. Trápila ju len jedna vec. Nepoučiteľnosť ľudí.
