V posledných dvoch rokoch smrť pravidelne kosí našich popredných fotografov. Pravda, taký Karol Kállay alebo Tibor Huszár by sa asi ohradili, že aj Stana Pekára (19. november 1938 - 13. február 2014) priraďujem do ich spoločnosti. Veď bol fotografom amatérom, z presvedčenia, a nie iba z nutnosti.
Desaťročia pracoval vo Výskumnom ústave káblov a izolantov, medzičasom bol aj juniorským reprezentantom ČSSR v boxe, od 60. rokov tvoril drevorezby.
Stal sa dokonca majstrom ľudovej umeleckej výroby, bol spoluzakladateľom SPOROFA, Spoločnosti rozvinutej fantázie, ako fotoamatér rád viedol „dialektické rozpravy“ s filozofom Egonom Gálom a s fotografickým kritikom Vladimírom Vorobjovom. Jeho otázky ako systematicky vedené boxerské údery občas zaháňali do kúta aj teoreticky zdatných intelektuálov.
Boxeri. 1974
Neutíchajúca zvedavosť
On sám však žiadnym intelektuálom nebol. To, čo ho viedlo v jeho rozmanitých životných aktivitách, bola neutíchajúca zvedavosť, snaha dozvedieť sa čo najviac o svete, ale aj nevyčerpateľná túžba. Stano Pekár bol večným milencom, trochu aj vyzeral ako latin lover, často mu však stačili lásky platonické.
Goetheho Faust sa končí veršom: „To večne ženské nás ťahá vyššie.“ O Pekárovi to platí osobitne, ako fotografa ho priťahovala krajšia polovica ľudstva, ale ako skutočný dokumentarista nerešpektoval obvyklé predstavy o ženskosti.
Príkladom nad iné je séria Dievčat od Rudavy (1976), Cigánok rubensovských tvarov, ktoré šantia v plytkej riečke na Záhorí.
Stano Pekár bol jedným z prvých slovenských dokumentaristov, ktorý rozvíjal štýl takzvaných nerozhodujúcich okamihov. Teda opak kállayovsko-huszárovskej fotografie, nadväzujúcej na koncept rozhodujúceho okamihu Henryho Cartier-Bressona.
Nesnažil sa zachytiť kulminačný bod prebiehajúceho deja, ale vyhľadával „typické postavy v typických okolnostiach“, ktoré zaznamenával istý čas systematicky. Nie jednotlivé snímky, ale série podávajú ucelenú výpoveď o danom prostredí a sociálnej skupine.
Neobvyklé prostredie
Na druhej strane nájdené situácie niekedy rád rozohrával. Nabádal fotografovaných ľudí, aby sa prejavili sebe vlastným spôsobom (Fotografie na želanie, 1975).
Pekár chcel prísť veciam na kĺb, často prenikal do zákulisia, kde sa ľudia síce prejavovali tak ako obvykle, ale v prostredí, ktoré sa nedalo bežne vidieť. Nemuseli to byť len šatne tanečníc, ale napríklad aj priestory boxerského klubu (Boxeri, 1974).
Stano Pekár bol rebelom, ktorý však mal blízko k radostiam života. Vždy urobil niečo iné, než čo sa od neho očakávalo – aj preto zostal amatérom, nemal chuť rešpektovať pravidlá fotografickej prevádzky.
Cieľavedome fotografoval, iba keď ho to bavilo, keď nie (zvlášť po roku 1989), tak rezal do dreva figúry bizarných zvieracích bytostí. Možno vďaka tomu, že sa o kariéru neusiloval, sa mu kariéra zakladateľskej postavy (neo)moderného slovenského dokumentaristu celkom vydarila.
Autor: Aurel Hrabušický, autor je historikom umenia
