„Čo robím celé dni? Ráno vstanem, začnem sa smiať, potom zájdem do krčmy povedať nejaké nové frky ostatným a večer si ešte odskočím zažartovať do Košíc, Martina, alebo do Trenčína. (Smiech.) A čo naozaj? Dúfam, že sa už nedostaneme do situácie, že králi budú sami sebe klaunami.“
FOTO – PETER LEGINSKÝ
Stano Radič, scenárista, humorista, satirik. Pôvodne vyštudovaný sociológ. Kariéru zabávača odštartoval na dedinských estrádach. Počas štúdia na vysokej škole napísal prvú satirickú poviedku. Na vojne začal písať aforizmy. Profesionálne začal v redakcii zábavy Slovenského rozhlasu.
Aká je podľa vás úroveň humoru a satiry na Slovensku?
„V polovici deväťdesiatych rokov to bolo určite lepšie. Na čas to odbočilo a možno ešte odbočuje do polohy podvoľovania sa trhu. Vznikol tu dojem, že humor robíme len pre masového diváka. A za masového diváka sa považuje hlúpy divák. Divák, ktorý nerozumie, nevie čítať medzi riadkami, ktorý chce vidieť iba to, ako niekomu oblejete hlavu modrou farbou.“
Cítite oproti uplynulým dvadsiatim rokom zmeny pri tvorbe?
„Odvaha zlacnela. Mnohí prepadli pocitu, že keď sa všetko smie, tak sa všetko aj môže. To je zásadný omyl. Mal by prísť aj istý pocit zodpovednosti, že neprekročíme istú hranicu. To absentuje. Občas mi to pripomína prístup servilného púťového hudobníka, ktorý si chce za každú cenu zarobiť, tak sa donekonečna pýta – Pán môj, čo si dáte zahrať?“
Nikdy ste nemali pocit, že ste aj vy prestrelili?
„Mal, samozrejme. V médiách sa s tým stretnete vždy. V priamych televíznych vystúpeniach, ale aj na javisku sa mi niekedy stávalo, že ak dlho neprišla reakcia, trošku som siahol pod pás. Potom som sa hanbil, lebo som si uvedomoval, že som prostituoval sám so sebou. Po niekoľkých rokoch v tejto brandži prídete na to, že ľudia sa dajú rozosmiať niekoľkými lacnými trikmi. Pre mňa je však najcennejší smiech, ktorý prichádza po krátkom, ale naozaj krátkom premýšľaní.“
Naznačil vám nejaký politik, aby ste jeho meno v satire vynechávali?
„Napriek tomu, že mám s niektorými nadštandardné vzťahy, nedávajú mi to priamo najavo. Stalo sa, že jeden politik začal rozprávať príbeh a mne bolo jasné, že hovorí o sebe a nepriamo mi niečo vyčíta. Bolo to po roku 1998, keď opadala eufória a my sme poukazovali na chyby tých, ktorých sme podporovali.“
Pre SDKÚ robil rád, no nie zadarmo
Herci sa stále sťažujú, že majú nízke platy v divadlách a musia si privyrábať. Ako sú na tom zabávači?
„Ja sa nesťažujem. Dobrovoľne som si vybral brandžu, v ktorej existuje istý strop, ktorý môžete dosiahnuť, ale nemôžete ho prekročiť. Moje príjmy nie sú malé, stačia na normálny život, ale v porovnaní s dnes už relatívne úspešným slovenským podnikateľom, ktorý je úplne anonymný, neznamenajú nič. Ja si len zarábam na očiach verejnosti.“
Vystupujete aj na firemných večierkoch?
„Asi dva-trikrát za rok. Je to prilepšenie k rodinnému rozpočtu. Súčasťou sumy je aj takzvané nevšimné, keď vy o dušu žartujete na pódiu a nikto si vás nevšíma, a ohanbné, keď vám je to trocha trápne. Podstatné je nezblázniť sa sám zo seba a neočakávať, že všetci padnú na kolená, keď niekam prídete. Závidím typu ľudí, ktorí ráno vstanú a až do večera sú sami zo seba úplne hotoví.“
Robili ste aj pre SDKÚ. Tiež pre peniaze?
„Keby som to robil len pre peniaze, bol by som veľmi zlý hospodár. Politické označkovanie vám prinesie oveľa viac nevýhod ako výhod. Oberie vás o peniaze, ktoré by ste mohli zarobiť inde a inak. Ani ja som pre SDKÚ nerobil pred voľbami zadarmo. V Košiciach som na poslednom mítingu vystúpil na pódium s dvojkou na chrbte a asi som sa u ľudí jasne zaradil. Okrem tých, čo mi to vyčítali, boli mnohí, ktorí zasa obrovsky vysoko ocenili, že som túto stranu a jej lídra verejne podporoval v čase, keď ho už niektorí prestávali aj zdraviť. Robil som pre stranu, ktorú považujem za najmenšie zlo.“
Takže nie ste fanatickým Dzurindovým obdivovateľom?
„S Mikulášom Dzurindom sme priatelia, čo nám však nebráni dívať sa na seba navzájom objektívne a povedať si do očí aj nepríjemné pravdy. Okrem toho, ja som volil vždy hlavou, nikdy nie srdcom. Napriek tomu alebo práve preto som roky nemohol trafiť vo voľbách víťaza.“
Kto doňho kameňom, on doňho tiež
Čo robí humorista celé dni?
„No čo už také ja môžem robiť? Ráno vstanem, začnem sa smiať, potom zájdem do krčmy povedať nejaké nové frky ostatným a večer si ešte odskočím zažartovať do Košíc, Martina alebo do Trenčína. To je asi bežný obraz pohľadu na humoristu. Pravda je však oveľa smutnejšia. Takzvaný šoubiznis je veľký kolotoč, z ktorého keď vystúpite, tak ho veľmi ťažko chytáte. Nemám pravidelný pracovný rytmus, ak nerátam rozhlasovú reláciu Úschovňa a televíznu Sedem, s. r. o. Je to zvláštna sloboda, v ktorej robíte síce takmer dvadsaťštyri hodín denne, ale máte vnútorne pocit, že ak nechcete, tak nebudete. Zvykol som si na situáciu, že nemám nad sebou šéfa a rozhodujem sa za seba sám.“
Pôsobíte pokojným dojmom, dokážete sa aj rozčúliť?
„To je dobre, lebo vedome si chcem budovať tento imidž. Ak ide o vec, na ktorej mi záleží a niekto má iný názor, snažím sa s ním diskutovať vášnivejšie. Ak však niekto použije neférové metódy, použijem rovnaké. Kto do teba kameňom, ty doňho tiež. To je moja inovácia. Inak sa človeku v tomto svete žije zle.“
Na kom ste sa pobavili v poslednom čase najviac vy?
„Na komunistoch. Tvrdím, že pracovali desať rokov v režime ofline. Predstavujem si ich, ako v prvý deň volieb, 21. septembra, sedeli v tej svojej centrále, jeden čítal Marxa, druhý si česal na hlave ježka a zrazu si niektorý z nich sadol na televízny ovládač. Vtedy sa dozvedeli, že sú v parlamente a celkom nepatrične skríkli: Ježišmária! Ich diskusné príspevky by mali vychádzať na videokazetách.“
