Aféra Andreja Babiša je pre mnohých Čechov vzdialená. Čas nepochybne hrá rolu.
Znovu sa pýtame, či má zmysel zaoberať sa tým, čo sa stalo pred štvrťstoročím alebo aj dávnejšie. Nemali by sme na minulosť, s ktorou sme sa nedokázali poriadne vyrovnať, radšej zabudnúť?
Minimálne pre mladšiu generáciu môže byť zavádzajúce aj to, že o Babišovej spolupráci s ŠtB rozhoduje súd na Slovensku, teda v cudzej krajine.
Že dávne prehrešky nie sú témou, ukázali aj výsledky volieb. A tiež mnohí komentátori hovoria, že dôležité bude, ako sa bude Babiš správať na ministerstve financií, najmä v súvislosti s obrím konfliktom záujmov, ktorý predstavuje jeho podnikanie a vlastníctvo médií. Mravné kritérium zostáva len takým ornamentom, slovami rozhodcov v krasokorčuľovaní „bodmi za umelecký dojem“.
Babiš sa – a to ani nemusíme poznať verdikt súdu – správal prospechársky a pragmaticky, o tom niet pochýb, a ako sám povedal, ani on na to nie je pyšný.
Bolo ich viac, napríklad Štefan Fülle, v 80. rokoch kariérista, ktorý študoval v Moskve a budúcnosť si poistil členstvom v KSČ, aby sa neskôr stal „nestraníckym“, spoľahlivým, diplomatickým kádrom nového režimu. A dnes ako eurokomisár pre rozšírenie robí výbornú prácu, okrem iného pri riešení krízy na Ukrajine.
Odpracoval tým svoje hriechy z mladosti? A dáme rovnakú šancu Babišovi? Na to nie je univerzálna odpoveď a každý ju musí hľadať sám.
