Pôvod nenávisti iných krajín k Nemecku videl začiatkom 20. storočia sociológ Max Scheler jasne – posadnutosť prácou. Prekážala vraj krajinám na východe aj západe a urobila z Nemecka najviac nenávidenú krajinu na svete.
Toľko sa píše v úvode eseje s názvom Je pracovitosť typicky nemecká? zverejnenej na webe magazínu Spiegel.
Krajiny na východe chceli podľa Schelera len snívať, užívať si, modliť sa a piť tvrdý alkohol, Angličania zas pracovali len na to, aby si mohli v piatok zašportovať a Francúzi využívali svoje bohatstvo najmä na luxus.
Iba v Prusku a Bavorskom kráľovstve sa pracovalo „s desivou vytrvalosťou, presnosťou a dochvíľnosťou“ a to iba „z čistej radosti z nikdy sa nekončiacej práce“.
Hoci esej vyznieva humorne, viacerých diskutujúcich na internete rozhorčila. Jednak tým, že nie všetci Nemci sú pracovití a nie všetci cudzinci leniví, ako aj tým, že Nemecko nie je vo svete nenávidené, práve naopak.
Vo vlaňajšom prieskume pre britskú BBC v 25 krajinách sveta skončilo Nemecko ako najobľúbenejšie s priemerom 59 percent pozitívnych hodnotení. Veľmi vysoko ho hodnotili Briti, Francúzi i Španieli.
V americkej štúdii rok predtým väčšina Európanov označila Nemcov za tých, čo najtvrdšie pracujú a majú najmenej korupcie.
Samotní Nemci sú k sebe kritickejší. Desať rokov trvajúca štúdia univerzity v Kolíne ukázala, že s hrdosťou na vlastnú národnú identitu majú problémy. Ak by sa narodili ešte raz, chceli by byť radšej Španielmi, Britmi alebo Američanmi.
