Víťazkou izraelskej verzie speváckej súťaže X Factor sa stala filipínska opatrovateľka Rose Fostanes.
Nebola ani mladá, ani pekná, patrí k sexuálnej menšine, nezaspievala ani jednu izraelskú pieseň. Napriek tomu vyhrala. Jej príbeh je takmer ako americký sen.
Izraelčanom pripomenul, že Filipínci nie sú len tí, čo prebaľujú ich rodičov a tlačia invalidné vozíky s paralyzovanými deťmi.
Filipíncom zase ukázal, že nemusia len robiť monotónnu, nevďačnú prácu a živoriť, aby mohli poslať čo najväčšiu časť výplaty domov svojim rodinám.
Rose Fostanes dostala šancu vybaviť si víza, ktoré jej umožnia pokračovať v umeleckej kariére. Bude sa však musieť vzdať opatrovateľstva. Je to risk.
Aby prerazila v showbiznise, bude treba viac ako víťazstvo v jednej súťaži. Po polroku pozývania do rôznych programov a mediálnej pozornosti prichádza útlm. Zažili to aj iné hviezdy.
Rose môže víťazstvo ešte mrzieť. Starostlivosť o vážne chorú ženu sa môže v porovnaní s hudobným priemyslom a prelietavým vkusom poslucháčov zdať paradoxnou istotou.
Pre ženu, ktorá sa viac ako dvadsať rokov živí slúžením iným, je to veľké lákadlo.
Ľudia si ju obľúbili, prestala byť anonymnou „hej ty“, niekto ju posudzoval len podľa toho, ako spieva, a nie odkiaľ je, že je tučná, nízkeho vzrastu a nemá práve vychytenú prácu. Tomu by málokto odolal.
Hlavne ak má potvrdenie, že jej talent niekto uznáva, že prerazila medzi domácimi, v krajine, kde Filipíncov berú ako pohodlnú záplatu na nepríjemnú rodinnú situáciu.
Rose žije svoj americký sen v Izraeli. Má šancu ho zúročiť, môže sa stať, že ju zomelie. Pre malú ženu s veľkým hlasom je však dôkazom, že dobré veci sa stále dejú.
