Varovania, že sa chystá vraždenie, OSN pred 20 rokmi ignorovala. Teraz radšej rozšírila svoje misie do Južného Sudánu aj Stredoafrickej republiky.
BRATISLAVA, JUBA. Bol začiatok roka 1994 a o Rwande sa hovorilo skôr v súvislosti s krehkým prímerím v občianskej vojne ako s hroziacou tragédiou.
Rozhlas pritom členov kmeňa Tutsiov označoval za švábov, ktorých sa treba zbaviť, do krajiny vo veľkom dovážali mačety, hutuské vládne milície Interahamwe cvičili ľudí na vraždenie.
Keď sa o tom dozvedel veliteľ mierových jednotiek OSN v Rwande, kanadský generál Romeo Dallaire, napísal do centrály v New Yorku telegram.
„Môj zdroj dostal príkaz urobiť zoznam Tutsiov. Myslí si, že sa ich chystajú vyhladiť. Jeho jednotka je vraj za dvadsať minút schopná zabiť tisíc ľudí,“ napísal.
Detskí vojaci
„Najmä sa nepostav na žiadnu stranu, máme mier udržiavať, nie ho vytvárať,“ znela odpoveď.
V apríli pred dvadsiatimi rokmi sa tak začala genocída, pri ktorej Hutuovia za sto dní zabili asi osemstotisíc Tutsiov a umiernených Hutuov.
„Najľahšie rozpoznateľným varovným znamením je využívanie tisícov a tisícov detských vojakov ako primárneho nástroja vojny,“ povedal Dallaire na pôde OSN pred pár dňami. Hovorilo sa o hrozbe nových genocíd v oblasti.
Situácia sa vyhrocuje v Južnom Sudáne, v Stredoafrickej republike, dlhodobo nestabilná je Konžská demokratická republika. Zabíjajú aj vycvičené deti.
V Južnom Sudáne sa to začalo bojom o moc v najmladšom štáte sveta. Prezident Salva Kiir v lete vyhodil viceprezidenta Rieka Machara.
Jemu lojálne jednotky sa v decembri vzbúrili a bojujú proti vláde. Kiir je z najpočetnejšieho kmeňa Dinka, Machar z kmeňa Nuer.
Odborníčka na genocídy Barbara Harffová pre CNN pomenovala základné podmienky na vznik genocídy – politická nestabilita, autokratický režim, dominantná etnická skupina a masakre v minulosti. Toto všetko Južný Sudán spĺňa.
Nedávno v ňom objavili tri hromadné hroby, v krajine navyše vznikla aj protivládna milícia.
Biela armáda
Hovoria si Biela armáda, lebo jej bojovníci si pokrývajú telo bielym popolom. Tvoria ju mladí muži prevažne z kmeňa Nuer (sú teda lojálni Macharovi) a je ich asi 25-tisíc.
V decembri napadli napríklad komplex OSN, v ktorom sa ukrývali ľudia, čo museli opustiť svoje domovy. Zabili troch príslušníkov mierových síl.
V krajine, kde neexistujú poriadne cesty a informácie sa šíria pomaly, je ťažko odhadnúť, koľko obetí má Biela armáda skutočne na svedomí. Už sa však objavujú správy o útokoch na etnické skupiny, na Dinkov aj na Nuerov.
V Rwande sa samotná genocída začala vtedy, keď zostrelili lietadlo s prezidentom z kmeňa Hutu (aj keď vláda sa na to pripravovala už dlhšie). Niečo podobné by mohlo byť iskrou aj v Južnom Sudáne.
Aspoň niečo je v Južnom Sudáne iné ako pred dvoma desaťročiami v Rwande. Keď Dallaire vtedy varoval pred genocídou, zakázali mu zasiahnuť. Po prvých obetiach sa navyše jednotky OSN stiahli a krajinu nechali napospas vraždiacim Hutuom.
Keď začali v decembri tisíce ľudí hľadať ochranu pri vojakoch OSN, Bezpečnostná rada rozhodla, že do Južného Sudánu pošle ďalších 5500 vojakov, dovtedajšia misia sa mala takmer zdvojnásobiť. Malo sa tak stať do dvoch dní, jednotky stále neprišli.
Misia navyše stále nemá bojovú helikoptéru, o ktorú OSN žiadala. Ďalšie stovky vojakov plánuje poslať Európska únia.
Nenávisť v strede Afriky
Ináč však OSN nemá veľa možností, ako konflikt upokojiť.
„Kým nedôjde k nejakej politickej dohode, je každý civilista, ktorý sa teraz skrýva pri OSN, v ohrození, že sa násilie zopakuje,“ povedal pre New York Times analytik z Newyorskej univerzity Richard Gowan.
Genocída hrozí aj v Stredoafrickej republike, kde sú proti sebe kresťanské a moslimské milície.
Francúzi síce poslali do krajiny 1500 vojakov, ktorí aspoň čiastočne upokojili situáciu, no aj francúzska diplomacia priznáva, že podcenila nenávisť medzi moslimami a kresťanmi.
Do genocídy podobnej tej vo Rwande môže prerásť niekoľko afrických konfliktov Čítajte Tutsiovia s Hutuami stále bojujú
Rwanda sa po vraždení obrátila na Britov a začala sa ekonomicky rozvíjať.
KIGALI, BRATISLAVA. Príbeh Rwandy ukazuje, ako stále môže koloniálna minulosť ovplyvňovať vývoj v Afrike.
Rwanda patrila Belgičanom, ktorí podporovali menšinový kmeň Tutsiov. Majú bledšiu pokožku a väčšie nosy. Vyzerajú preto „európskejšie“.
Až do 50. rokov tvorili Tutsiovia elitu. Mali lepšie vzdelanie, ovládli štátne úrady aj obchod.
Keď však Rwanda získala nezávislosť, situácia sa otočila. Moc prebrali väčšinoví Hutuovia a začala sa séria občianskych vojen medzi dvomi kmeňmi.
Rwanda sa stala bojiskom o vplyv. Belgičania už neboli mocní, no Francúzi si nárokovali na vplyv vo frankofónnej krajine a aj krátko pred genocídou podporovali Hutuov. Tutsiovia si našli útočisko v Ugande a v Tanzánii, bývalých britských kolóniách.
A potom prišla genocída a história Rwandy sa začala písať nanovo. Moc prevzal prezident Paul Kagame, vodca tutsijského Rwandského vlasteneckého frontu. Hovoril o zmierení, o tom, že nie je čas na odplatu.
Nezabudol však, kto podporoval jeho nepriateľov. V Rwande pretlačil angličtinu, krajina vstúpila do britského Commonwealthu (spolu s Mozambikom jediní, čo neboli britskou kolóniou) a začal ju modernizovať.
Rwanda sa otvorila, ekonomicky rastie, zlepšuje sa infraštruktúra a najmä odvtedy sa tu neodohral žiadny väčší masaker. To všetko za cenu toho, že Kagame si stále drží moc, potláča opozíciu, obviňujú ho dokonca z vrážd politických odporcov.
Konflikt Hutuov a Tutsiov sa však celkom neskončil. Pokračuje v Konžskej demokratickej republike, kam ušli hutuské milície a bojujú proti Tutsiom.
Aj Rwande vyčítajú, že tam podporuje skupiny využívajúce detských vojakov a vyváža vojnu za hranice, čo však vláda v Kigali odmieta.
