Bol noblesný, vždy dokonale upravený, zovňajškom pripomínajúci ruského šľachtica. Trefné bonmoty, ktorými cez prestávky glosoval prebiehajúce predstavenie, akoby vyťahoval z rukáva.
Ladislav Čavojský (17. 1. 1932 - 9. 1. 2014), jeden z otcov slovenskej divadelnej vedy, minulý týždeň nečakane opustil rady divadelných teoretikov. Nestihol absolvovať prezentáciu poslednej knihy, ktorú spolu s Vladimírom Mlčouškom venovali tvorbe scénografa Otta Šujana.
Dieťa jeho posledných dní - dvojmonografia venovaná vlaňajším dvestoročným jubilantom Wagnerovi a Verdimu - ostalo v rukopise tesne pred dokončením.
Trnavský rodák, absolvent divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení (1955), celoživotný pracovník Slovenskej akadémie vied zasvätil všetky tvorivé sily a prenikavý intelekt výskumu slovenského divadla. Venoval sa tvorbe našich klasikov (Palárik, Kukučín, Ján Chalupka, Urbánek), analyzoval prácu popredných divadelných tvorcov (Borodáč, Scherhaufer, Vajdička, Bednárik).
Za predmetom výskumu cestoval po celom Slovensku. Lásku k divadlu spravodlivo delil medzi činohru a operu, popri profesionáloch nezabúdal ani na ochotníkov.
Slovenské divadelníctvo ovplyvnil nielen bohatou vedeckou prácou (šesť monografií, spoluúčasť na najvýznamnejších kolektívnych prácach v odbore, viac než 160 štúdií v časopise Slovenské divadlo, ďalšie desiatky v knižných zborníkoch), ale aj z pozície zasväteného kritika.
Jeho rukopis bol nenapodobiteľný: snúbili sa v ňom prísnosť s vtipom, schopnosť abstrahovať podstatu s podmanivou ľahkosťou štýlu, neúprosná presnosť postrehov s čarovnými metaforami a originálnymi slovnými hračkami. „Onegin zabil Lenského, režisér Onegina, mŕtva je opera," znel titulok jednej z jeho nespočetných recenzií.
