Dva príbehy arabskej jari s odlišným vývojom. Egyptská armáda si upevnila moc a vyradila z politického života Moslimské bratstvo. V Tunisku sekulárni s islamistami našli spoločnú reč.
KÁHIRA, BRATISLAVA. Sú to dve krajiny, v ktorých sa začala arabská jar.
Dve krajiny, v ktorých občania v uliciach zvrhli autoritatívneho prezidenta, v ktorých prebieha súboj medzi islamistickými a sekulárnymi politikmi. Ale len v jednej z nich sa dá hovoriť o prebiehajúcom demokratickom procese.
V Tunisku revolúcia naozaj zmenila politickú situáciu. Napriek problémom z minulých rokov, keď niekto dokonca zabil vplyvného ľavicového politika, sa sekulárni politici dohodli s islamistickými na novej ústave. Tá by mala vstúpiť do platnosti v najbližších dňoch.
Egypt naopak ukázal, aká nestabilná môže byť krajina po revolúcii.
V posledných mesiacoch je čoraz bližšie k pôvodnej „stabilite“ za vlády Husního Mubaraka a jeho predchodcov – teda vláde armády, ktorá potláča akýkoľvek odpor, najmä islamistický.
Krvavý príbeh
„Výsledkom revolúcie v Egypte je len pokračovanie veľmi starého a veľmi krvavého príbehu rivality medzi bezpečnostnými zložkami a Moslimským bratstvom,“ okomentoval dianie pre New York Times Zaíd al-Alí, právnik, ktorý porovnával obe ústavy pre Medzinárodný inštitút pre demokraciu a volebnú asistenciu.
Najnovším výsledkom tohto boja je tisíc obetí od letného zvrhnutia prezidenta Moslimského bratstva a referendum o ústave z tohto týždňa, ktoré malo prevrat potvrdiť.
Nič nečakané sa nestalo. Referendum prešlo, účasť bola pomerne vysoká (50 percent je pri 50 miliónoch voličov pre Egypt veľké číslo) a takmer nikto nehlasoval proti.
Odporcovia ústavy totiž voľby bojkotovali, ich argumenty zas bojkotovali všetky egyptské médiá.
Ak sa niekto snažil vyvesiť plagáty s výzvou na voľbu proti ústave, skončil za mrežami za narúšanie priebehu hlasovania. Pri potýčkach s políciou zomrelo niekoľko ľudí.
Armáda si poistila moc, bude môcť súdiť aj civilistov a nikto nebude môcť kontrolovať jej majetky. Do Egypta sa vracia stabilita v podobe režimu zvrhnutého prezidenta Husního Mubaraka.
Islamský štát bez šaríe
V Tunisku sa dohodli sekulárni s umiernenými islamistami zo strany an-Nahdá.
Islamistom sa podarilo do ústavy pretlačiť vetu, že „Tunisko je slobodným, nezávislým štátom, jeho náboženstvom je islam a jazykom arabčina“.
Nikde však nie je zmienka o islamskom práve šaría, ktoré aj v nová egyptská ústava spomína ako základ práva a bolo to tak aj počas vlády sekulárneho Mubaraka.
Sekulárni zas presadili do ústavy vetu: „Tunisko je štát civilného charakteru, založený na občianstve, vôli ľudu a nadradenosti práva.“ Žiadnu z týchto viet nemôže budúca vláda svojvoľne zmeniť.
„Ústavodarné zhromaždenie konečne našlo rovnovážny bod. Je to výsledok konsenzu, toto je nový arabský svet,“ povedal pre New York Times Gazí Gerajrí, z Medzinárodnej akadémie ústavného práva v Tunise.
Ešte pred tromi rokmi, pred pádom autokratického prezidenta Ziného Abidín bin Alího bolo pritom v Tunisku menšia šanca občianskej spoločnosti zapojiť sa do politiky.
Policajný štát bol mocnejší, pozícia prezidenta silnejšia ako v Egypte. Teraz však môže byť vzorom pre arabské krajiny ako spojiť náboženskú a občiansku zložku spoločnosti.
„Armáda sa drží mimo politiky aj obchodu, štátni úradníci si držia svoj étos. Médiá si všímajú ľudské práva, an-Nahdá tak musela spomedzi seba vytesniť radikálnych islamistov,“ zhrnul dôvody tuniského úspechu magazín Economist, podľa ktorého má Tunisko v tomto ohľade náskok pred všetkými arabskými krajinami.
