Šaron ku koncu politickej kariéry oslovil ľudí, na ktorých chrbtoch, peňaženkách a deťoch stojí a padá štát Izrael, píše Jana Shemesh
Z Tel Avivu od našej dopisovateľky Jany Shemesh
Izrael sa lúči s Arielom Šaronom. V nedeľu sa jeho rakve mohli pokloniť spoluobčania, v pondelok ho po štátnom pohrebe uložia k manželke Lily na jeho ranči v Negevskej púšti.
Hoci Šaron nebol po tom, čo upadol do kómy, prítomný v izraelskom verejnom živote a politike osem rokov, jeho rozhodnutia aj osobný štýl sa do nich vryli na mnohé roky.
Pre Izraelčanov, a to aj pre Šaronových nevoličov či priamo odporcov, bol bývalý premiér jedným z posledných verejne známych členov zakladateľskej generácie štátu Izrael.
To je v krajine, ktorá dbá na svoj étos a udržiavanie pamäti, veľká vec.
Veľa nepriateľov
S Izraelom Šaron prežil všetky jeho pády aj výhry a Izrael zase sledoval všetky Šaronove hrdinské počiny, politické piruety aj zahanbujúce zlyhania.
Už pár minút po jeho smrti sa v médiách hovorilo o jeho povahe, vtipoch, ale aj krutosti, ktorá aj podľa jeho kritikov vychádzala skôr z okolností ako z jeho povahy.
Rešpekt bolo asi najčastejším slovom. Rešpekt nemusí nutne znamenať súhlas.
Ariel Šaron si narobil veľa nepriateľov. Nebol ideológ, bol pragmatik. Nielen ideológia, ale aj pragmatizmus má svoje obete a svojich kritikov.
V Izraeli sa k nim hlásia hlavne osadníci, ktorých vysídlil z pásma Gazy, radikálni rabíni, ale aj ultraľavičiari, ktorí Šarona démonizujú ako symbol všetkého zla okupácie.
V utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla v Libanone aj v pásme Gazy sa Šaronova smrť priamo oslavovala. Rozdávali sa cukríky a pálili Šaronove fotografie.
Pre Palestínčanov či Arabov všeobecne bol Šaron zločincom. Radostné reakcie sú pre časť Izraelčanov potvrdením, že s Arabmi sa nedá normálne dohodnúť.
Obrat v Gaze
Aj Šaron o tom pochyboval, a preto zavelil odchod z Gazy. Zahraničné médiá to vtedy a aj teraz označujú za hlboký obrat.
Izraelčania sú menej patetickí a hovoria, že urobil len to, o čom bol presvedčený, že je nevyhnutné pre ich bezpečnosť. To je kľúčové slovo a Šaron to veľmi dobre chápal.
Čo by bolo, ak by Šaron neochorel
Mozgová príhoda a následná kóma pred ôsmimi rokmi zasiahli nielen život, ale aj politickú kariéru Ariela Šarona. Pár mesiacov po jeho chorobe vyhrala ním založená strana Kadima parlamentné voľby.
Šaron by sa v roku 2006 stal opäť premiérom. Viaceré izraelské aj svetové médiá sa pokúsili odhadnúť, čo by bolo, ak by Šaron neochorel.
Uznávaný izraelský novinár a historik Mossadu Ronnen Bergman vo svojom stĺpčeku v denníku New York Times napísal, že je veľmi pravdepodobné, že expremiér by dosiahol dohodu s Palestínčanmi.
"Využil by na to svoju silnú osobnosť a neodolateľný nápor," tvrdí Bergman.
Šaron bol podľa neho koncom roku 2005 na vrchole popularity, mal podporu verejnosti, lebo dokázal vzdorovať osadníkom.
Dlhoročný korešpondent Newsweeku v Izraeli Dan Ephron si myslí, že Šaron by zrejme dohodu nedosiahol, lebo uvažoval len jednostranne. Len o stiahnutí sa zo sporných území, bez dialógu s palestínskou samosprávou.
Ephron je ale presvedčený, že Šaron bol pripravený na ďalšie územné ústupky.
Ministerka spravodlivosti Cipi Livniová, ktorá je aj izraelskou vyjednávačkou s Palestínčanmi a považovala sa za možnú Šaronovu politickú dedičku v izraelskej televízii ale o tom odmietla špekulovať.
Bývalý šéf Šaronovho úradu Dov Weissglas si zase myslí, že Šaron by sa pravdepodobne snažil eliminovať iránsku jadrovú hrozbu, ale na rozdiel od súčasného vedenia by sa snažil svoje aktivity viac koordinovať s Washingtonom a medzinárodným spoločenstvom.
