Kto skutočne pochopí biológiu, vraj nikdy neprestane žasnúť nad obrovskou náhodou, vďaka ktorej vznikol na zemi život. Kto si naštuduje dejiny havárií jadrových zbraní, zostane v úžase, že život na Zemi existuje ešte stále aj po bláznivom 20. storočí.
Osemnásteho septembra 1980 o pol siedmej večer vypadol 21-ročnému technikovi Davidovi Powellovi z ruky skrutkovač. Inštinktívne za ním chmatol, ale minul.
Skrutkovač prepadol úzkou medzerou vedľa plošiny, na ktorej stál, padal asi 20 metrov a narazil do palivovej nádrže rakety Titan II. Z diery v nádrži rakety začalo tryskať palivo.
O dvanásť hodín neskôr už neexistovala palivová nádrž ani zvyšok gigantickej rakety, jeden Powellov kolega bol mŕtvy, dve desiatky ďalších zranené a zvyšky raketovej základne v americkom Arkansase, kde bol v podzemí Titan II umiestnený, boli roztrúsené po farmách v okolí.
O tomto incidente ste nečítali v učebnici dejepisu vďaka tomu, že jediný kus rakety, ktorý neexplodoval, bola jej jadrová hlavica. Vyletela stovky metrov do vzduchu a potom dopadla naspäť na zem, tesne vedľa blízkej cesty, kde ju dlhé hodiny po výbuchu konečne objavili záchranári a bezpečne zaistili.
Incident na základni pri meste Damascus je jedným z hlavných príbehov knihy Command and Control, ktorá sa venuje jadrovým zbraniam a ich bezpečnosti od Hirošimy až po dnešok.
Známy novinár Eric Schlosser v nej však opisuje aj desiatky ďalších incidentov z posledných 70 rokov, keď len jediná súčiastka či tlačidlo delili ľudstvo od jadrovej apokalypsy.
Také časté ako zemetrasenia
Hirošima a Nagasaki neboli prvými v premyslenom rade amerických jadrových bômb, ale skôr dvoma zábleskami v tme a až po ich odpálení začali Američania premýšľať, či vlastne bomby naozaj chcú a čo s nimi budú robiť.
Autori si v prvom rade vydýchli, že sami prvú jadrovú bombu prežili – známa je obava jedného z autorov bomby Edwarda Tellera, že prvá explózia zapáli celú atmosféru. Na vyvrátení tejto teórie pracovali matematici celý rok a nakoniec bola označená za „nepravdepodobnú“, ale podľa držiteľa Nobelovej ceny za fyziku Enrica Fermiho bola možnosť, že sa vznieti celá atmosféra „asi jedna k desiatim“.
Tesne po Nagasaki a po skončení vojny chvíľu existovala šanca, že bomby boli prvé a posledné a že ich účinok bude natoľko odstrašujúci, že sa ďalej nebudú vyvíjať.
„Ešte v lete 1946 vyzeralo, že medzinárodná dohoda o zákaze jadrových zbraní je na dosah ruky,“ píše Schlosser. Američania si dokonca neodložili ani technické nákresy Malého chlapca, bomby zvrhnutej na Hirošimu.
Iná silná názorová skupina v Spojených štátoch zasa riešila, či by Američania nemali tajomstvo bomby sami odovzdať Sovietskemu zväzu, v tom čase ešte spojencovi.
Nagasaki. Na svete je dnes stále pripravených na použitie viac než 17-tisíc jadrových zbraní.
FOTO TASR/AP
Keď bolo jasné, že vývoj jadrových zbraní bude pokračovať, predpokladalo sa, že to bude stáť veľké ľudské obete a že možnosť vyhladenia iného národa bude vykúpená relatívne frekventovanými nehodami pri manipulácii so zbraňami.
„Náhodné jadrové explózie by mali byť povolené na americkej pôde asi v rovnakej frekvencii, ako podobne zničujúce zemetrasenia, záplavy či hurikány,“ cituje Schlosser úvahu autorov zbraní z 50. rokov.
Možností, ako by mohli zbrane zlyhať, sa jednoducho zdalo príliš veľa. Sklady jadrových bômb horeli, autá prevážajúce rakety sa prevracali do priekop, vojaci ich pri nakladaní do bombardérov zabúdali zaistiť.
Pri jadrových bombách umiestnených v bombardéroch sa najmenej dvakrát stalo, že technik kontrolujúci bombu zakolísal a v snahe získať rovnováhu sa chytil páky manuálneho uvoľnenia bomby, podobnej páke núdzového zastavenia vo vlaku. Jadrová bomba tak raz spadla zo stojaceho lietadla na runway, inokedy prerazila dvere letiaceho lietadla a zapichla sa do poľa na americkom vidieku.
Že k jadrovej explózii nikdy nedošlo, je čiastočne zásluhou toho, že odpáliť jadrovú bombu nie je úplne jednoduché, a čiastočne je to jednoducho obrovské šťastie. Nezriedka zlyhali tri či štyri zabezpečovacie zariadenia a od detonácie delil hlavicu len posledný spínač alebo ručne zasunutý pliešok s poistkou.
Ako v skutočnosti funguje štát
„Šerif Anglin sa prišiel pozrieť, čo sa deje, pri plote narazil na príslušníka letectva a spýtal sa ho, či je nutná evakuácia,“ opisuje Schlosser scénu, ktorá sa odohrala počas havárie v raketovom komplexe v Damascuse. „Nie, všetko je pod kontrolou, povedal dôstojník. Šerif hneď siahol po vysielačke a nariadil evakuáciu všetkých domov do pol míle od komplexu.“
Command and Control nie je o jadrových zbraniach, ale o tom, ako sa skutočne riadi štát, všimol si v debate o Schlosserovej knihe na Facebooku Martin Filko zo slovenského ministerstva financií. Nedôvera medzi jednotlivými zložkami štátnej správy je obrovská, prvoradým cieľom je vždy udržanie vlastnej moci a rozpočtu, až potom je čas na všetko ostatné.
Na jadrových zbraniach napríklad v USA typicky pracovali dve laboratóriá, v Livermore a Los Alamos.
„Rivalita medzi dvoma laboratóriami bola taká intenzívna, že sa navzájom nenávideli viac, ako nenávideli Sovietsky zväz. Keď prvé tri koncepty vodíkovej bomby z Livermoru zlyhali, znamenalo to drahé a nepríjemné oneskorenie celého amerického jadrového programu, ale prinieslo to veľký zdroj potešenia všetkým v Los Alamos,“ píše Schlosser.
Vojaci proti civilom
Samostatnou kapitolou je vzťah civilov a armády. Americké jadrové zbrane boli pôvodne striktne pod civilnou kontrolou a o ich použití mohol rozhodnúť len prezident.
Strategické veliteľstvo (SAC), ktoré rakety ovládalo, pritom celých 12 rokov až do roku 1957 odmietalo vojakom vôbec prezradiť, kam sú rakety namierené. Keď si napokon predsa len SAC s vojakmi porovnali poznámky, samozrejme sa zistilo, že mnohé ciele sa prekrývajú a trebárs letectvo plánovalo poslať nad určitý cieľ svoje bombardéry v rovnakom čase, ako by nad nimi už stúpali atómové hríby z balistických jadrových hlavíc.
Americká armáda, letectvo aj námorníctvo proti systému civilného dohľadu viedli intenzívnejšiu vojnu ako proti ktorémukoľvek inému nepriateľovi, až sa napokon postupne podarilo každej zložke získať „vlastné“ zbrane.
Zástupy amerických prezidentov potom krátko po nástupe do funkcie zažívali mdloby, keď sa oboznámili s tým, na aký jadrový útok sa americkí generáli chystajú.
Jediná možnosť: apokalypsa
Od roku 1961 mali americkí prezidenti pre prípadné nasadenie jadrových zbraní k dispozícii Jednotný operačný plán (SIOP), podľa ktorého boli naprogramované všetky rakety.
Americkí generáli však postupne sami seba presvedčili, že nie je možné iné ako totálne nasadenie jadrových zbraní – predpokladalo sa, že súper bude odpovedať, a tak už prvým úderom musí byť zničený kompletne. Pre amerického prezidenta by tak bolo ťažké vydať akýkoľvek rozkaz, ktorý by nekončil zničením celej planéty.
Ak napríklad chceli Američania zničiť jediný cieľ, ktorým mohla byť hoci sovietska vojenská základňa v Československu, plán prikazoval vyslať naň jednu jadrovú hlavicu Jupiter, ďalšiu raketu Titan, raketu Atlas a bombardéry B52 by nad cieľom zhodili tri vodíkové bomby. Každá zo zbraní mala mnohonásobne vyššiu silu ako bomba z Hirošimy.
Celý plán SIOP predpokladal postupné odpálenie 3423 jadrových zbraní smerom na Sovietsky zväz, východnú Európu, Čínu a Severnú Kóreu a spustiť sa dal len vcelku, po vystrelení prvej rakety už nebolo cesty späť.
Po naliehaní viacerých prezidentov vrátane Kennedyho sa nakoniec podarilo pripraviť aj iné scenáre vedenia „taktickej“ jadrovej vojny - lenže vtedy zrazu každá jednotka armády chcela vlastné jadrové zbrane.
Európske základne NATO boli odrazu plné nielen balistických jadrových rakiet a bômb, ktoré sa nakladali do lietadiel, ale aj jadrových nábojov do diel, jadrových hlbinných náloží, k dispozícii boli jadrové protipechotné míny (!) a jadrové strely, ktoré mohol niesť jeden pešiak na pleci a sám ich vystreliť.
Niektoré zo zbraní pritom boli zjavne nebezpečnejšie pre stranu, ktorá ich vlastnila, než pre protivníka. Výsledkom práce bývalých nacistických vedcov pod vedením Wernhera von Brauna pre americkú armádu bola napríklad raketa Redstone s doletom 280 kilometrov.
V dôsledku „nešťastnej kombinácie“ silnej termonukleárnej zbrane a slabej rakety tak bolo isté, že zbraň by pri predpokladanom štarte zo základne NATO v západnom Nemecku zničila okrem cieľa aj veľkú časť samotného západného Nemecka.
Kto môže začať vojnu?
Samostatnou otázkou bol problém, kto môže útok jadrovými zbraňami nariadiť. Američania považovali za svoju najväčšiu slabinu to, že Sovietom by sa prvým úderom už pár raketami zrejme podarilo zlikvidovať celé americké velenie – miest, kam sa mohol ukryť prezident, bolo len niekoľko.
Existoval dlhý zoznam nástupcov prezidenta a v určitom čase sa predpokladalo, že ktokoľvek z nich sa po vypuknutí jadrovej vojny dokáže dovolať do bojového strediska Pentagonu, bude vymenovaný za prezidenta.
Na rozdiel od Sovietov, kde si velenie vždy udržiavalo centrálnu kontrolu nad zbraňami, mali Američania komplikovaný plán delegovania právomocí na začatie jadrového útoku v prípade, ak by sa prezidentovi nedalo dovolať.
Za určitých okolností tak začatie jadrovej vojny mohol nariadiť aj anonymný americký poručík niekde vo východnom Nemecku, keby sa jeho jednotka dostala náhle pod paľbu spoza hranice.
Európania na smiech
Samostatnou kapitolou bol vzťah Američanov k európskym spojencom. Ak chceli napríklad niečo odkomunikovať ruskej strane, overenou metódou bolo poskytnúť informáciu NATO v podobe tajného dokumentu. Európske štruktúry Severoatlantickej aliancie sa považovali na notoricky prelezené ruskými špiónmi.
Keď sa za Kennedyho začali Američania systematicky zaujímať o bezpečnosť svojich jadrových zbraní, jeho minister obrany Robert McNamara sa vyjadril, že „takmer spadol zo stoličky“, keď zistil, ako slabo sú jadrové zbrane v Európe strážené.
Lietadlá boli neustále v pohotovosti, stáli teda natankované tesne vedľa dráhy, s naloženými jadrovými bombami a strážil ich typicky vždy len jeden znudený americký vojak. Často by stačilo komukoľvek preskočiť plot, udrieť vojaka po hlave a odletieť aj s vodíkovými bombami na palube.
Američanov trápila aj možnosť, že si niektorý z emocionálne nestabilných európskych štátov „požičia“ ich jadrové zbrane na vybavenie sporov so susedmi, napokon dvaja členovia NATO, Grécko a Turecko, sa čoskoro ocitli vo vojne.
Skôr či neskôr
Keď čítate o desiatkach prípadov, ako si americkí vojaci uľahčovali prácu, obchádzali predpisy alebo jednoducho nepoužívali zdravý rozum a tak opakovane dostávali svet na hranu jadrovej katastrofy, začne vás neodbytne mátať otázka: ako by asi vyzerala takáto kniha o sovietskej armáde? Čo sa asi dialo na sovietskych základniach v Československu?
O ruských incidentoch vieme len málo. Vieme napríklad, že v roku 1983 muž menom Stanislav Petrov „zachránil svet“, keď ignoroval varovanie počítača o prebiehajúcom americkom jadrovom útoku a neodovzdal túto informáciu ďalej kolegom, ktorí mali vyslať odvetný úder. Takéto falošné poplachy sa pravidelne stávali aj Američanom – v jednom prípade napríklad systém ohlásil sovietsky útok, keď ho pomýlil vychádzajúci Mesiac.
Rozvoj jadrových zbraní mal zásadný význam pre rozvoj počítačovej techniky, keď prvé počítače slúžili takmer výhradne na počítanie dráh rakiet a ešte v roku 1962 nakupovala americká armáda sto percent všetkých integrovaných obvodov, ktoré dokázali americkí výrobcovia dodať.
Zároveň bolo obrovským šťastím, že počítače existovali ešte len v primitívnej podobe a ľudia im dôverovali oveľa menej ako dnes – v mnohých kľúčových momentoch tak vojaci ich varovania, že sa majú pustiť do boja, jednoducho ignorovali. Tento aspekt jadrovej bezpečnosti: ako sa v skutočnosti zachová človek, ktorý má posledný otočiť kľúčom a odsúdiť milióny ľudí na smrť – zostáva dodnes veľkou neznámou.
Našťastie bolo zatiaľ viac prípadov, keď sa niekto v rozpore s príkazmi rozhodol pre mier, ako by niekto napriek príkazom chcel rozpútať vojnu.
„Jedného dňa nastane nechcená explózia jadrovej zbrane,“ napísal kedysi známy vojenský stratég Oskar Morgenstern. „Ľudská myseľ nedokáže skonštruovať vec, ktorá nikdy nezlyhá. Zákony pravdepodobnosti prakticky garantujú, že sa stane nehoda.“
Ak nič iné, tak pri Schlosserovej knihe konečne pochopíte, prečo niektorí aj po studenej vojne stále vytrvalo hovoria o potrebe jadrového odzbrojovania.
Keď budeme chcieť, planétu si pokojne zničíme aj 700 jadrovými raketami, nepotrebujeme ich ako dnes 17-tisíc. Ale čím menej bude rakiet, ktoré môžu zasa niekomu omylom vypadnúť z bombardéra, tým dlhšie budeme môcť našu šťastnú sériu desaťročí bez bomby ešte predĺžiť.
Hlavný zdroj: Eric Schlosser: Command and Control. Nuclear Weapons, the Damascus Accident and the Illusion of Safety. Penguin Press, September 2013, 640 strán.
