Jedno z troch detí v Izraeli je chudobné. Aj to nám povedali na konci kalendárneho roka. Jedno z troch izraelských detí chodí spať hladné a občas niečo ukradne, aby sa najedlo.
Prezident Šimon Peres takmer vyronil slzu a vyhlásil, že dieťa v chudobe, to je hriech.
Nákupy a dovolenky
Mám takých známych, čo povedia, že v živote nevideli chudobné dieťa. A že nie je možné, aby niekto hladoval. Tak, ako mi tvrdia, že neveria, že Izrael má najvyšší podiel chudoby spomedzi krajín OECD.
Ako keby som ich počula: vraj koľko ľudí lieta na zahraničné dovolenky a nákupy do New Yorku, tak kde je chudoba? Zaiste, cez letisko Ben Gurion prejdú státisíce. Ale preto, že mnohí opakovane. Sú takí, čo nepoletia nikdy.
Toto však nie je o dovolenkách. Toto je o chudobe. Niektoré regióny a skupiny sú ňou zasiahnuté viac, iné menej. Je jasné, že v centre, kde žijem, chudobné deti nemáme šancu stretnúť. Ľudia na periférii však vedia svoje.
Izraelskí politici radi hovoria o hrozbách, ktorým čelíme. Pre ohrozenie zvonka však často nevidíme, čo nás stravuje zvnútra.
Z chudobných detí vyrastú chudobní dospelí. Jasné, sú aj dobré príbehy, keď silná voľa, šťastie alebo dobrota, či štedrosť privilegovaných pomôžu prekonať biľag. To však nie je systémové riešenie a nemá šancu zasiahnuť väčšie skupiny.
Čo im povieme?
Môžeme debatovať o vyšších rodinných prídavkoch, daňových úľavách pre rodiny s deťmi, o adresnejších sociálnych dávkach, terénnej práci sociálnych úradov, o projektoch v zraniteľných komunitách. Tam je čo zlepšovať.
Ale hlavne nemali by sme sa tváriť, že nemáme chudobné deti a chváliť sa tým, koľko ľudí si nakúpi v duty free na letisku. A rozmýšľať, čo bude o dvadsať rokov.
A čo povieme svojim dobre najedeným, oblečeným deťom učiacim sa v dobre vybavených školách o tých druhých deťoch.
