V histórii sú letopočty, ktoré väčšine z nás uviazli v hlave, náhodne trebárs 1776 či 1918, 1968, alebo 1989. Keď ich počujeme vysloviť alebo ich vidíme vytlačené, okamžite vyvolajú nejakú asociáciu. Často je to len udalosť, ktorú si pamätáme z hodín dejepisu. Ale vieme, že sú dôležité a významné.
Ale potom je kopa letopočtov, ktoré v nás nevyvolajú vôbec nič. Čo sa trebárs stalo v roku 1765? Alebo 1934?
Áno, nepochybne v tých rokoch zomreli alebo sa narodili pozoruhodní ľudia, asi došlo i k dôležitým udalostiam, ale v našej mysli zostanú tieto letopočty medzi tými, ktoré nie sú spojené s konkrétnymi udalosťami ani emóciami.
Nič dôležité
Taký rok sa práve končí. Ak o sto rokov povie učiteľ dejepisu v triede letopočet 2013, žiaci sa budú okolo seba len neisto rozhliadať. Rok 2013? A to sa vážne stalo niečo dôležité?
Nie, skutočne nie, a učiteľ dejepisu sa rýchlo opraví a vytiahne rok iný, aspoň o trochu významnejší, trebárs ten, keď Česko vstúpilo do EÚ, keď prijalo euro alebo keď do politiky vstúpil človek svetového formátu.
My žijúci v prítomnosti si samozrejme pamätáme, že rok 2013 nebol zas taký úplne nevýznamný. Že to bol rok zvolenia prezidenta Zemana, pamätáme si, že padla bezvýznamná, nedôstojná vláda a nahradil ju kabinet ešte bezvýznamnejší a nedôstojnejší.
A že prebehli voľby, ktoré prerozdelili moc, ale že ani koncom roku 2013 nedokážeme povedať, aký dosah to bude mať.
Vlastne celkom dobrý rok
Rok 2013 sa podľa všetkého zaradí do záplavy nič nehovoriacich a zameniteľných letopočtov, po ich vyslovení sú i tí najlepší historici po sto a viac rokoch bezbranní.
Čo je možno celkom dobrý dôvod, aby sme my súčasníci koniec koncov mohli povedať: „Ale áno, bol to vlastne celkom dobrý rok.
