Ideál je asi niekde uprostred.
V piatok som sa rozlúčil so svojimi americkými študentmi, ktorých som v jesennom semestri učil žurnalistiku. Po štyroch mesiacoch v Prahe sa vracajú naspäť domov.
Pýtam sa, čo ich najviac prekvapilo alebo zaujalo, skrátka, čo si o Česku a Prahe budú najviac pamätať. Čakám niečo zdvorilé o Karlovom moste, najlepšom pive na svete či bravčovom s knedľou.
Ale oni bez dlhšieho premýšľania hovoria: „Asi nezabudneme, ako sa tu ľudia jeden na druhého tvária. Že sa na seba skoro nikdy neusmievajú.“
Niečo na tom bude, všimnú si to viacerí. Niekedy, naopak, počujem hovoriť Čechov, ako im v cudzine a špeciálne v Amerike lezú na nervy tie večné úsmevy, otázky „Ako sa máte?“ nasledované odpoveďami „Ja skvele, a čo vy?“
Zdá sa im to neúprimné a málo pravdivé, veď predsa nikto nemôže čakať, že všetky tie predavačky, recepčné v hoteloch či iba ľudia na ulici majú stále dobrú náladu. Je to maska a pokrytectvo, súdia podozrievaví Česi.
Neviem, pravda bude asi niekde v strede.
Premýšľam o tom a sledujem pritom televízne správy. V Česku vrcholí politický boj o novú vládu. Redaktor zastavuje šéfa KDU-ČSL Pavla Bělohrádka, ktorý ide na rokovanie s koaličnými partnermi.
Novinárov zaujme politikov široký úsmev, a tak sa neveriacky spýta, či má dobrú náladu. „Áno, beriem dlhodobo antidepresíva, takže som v pohode,“ odpovedá šéf KDU-ČSL. Aha, aspoň pre farmaceutický priemysel je česká politika požehnaním.
Šťastné sviatky a dobrú náladu, pokiaľ možno bez tabletiek.
