Šance kenských detí zo slumov stúpajú s možnosťou študovať. Saleziáni ich učia nielen čítať a písať, ale aj hygienickým návykom. Financujú základnú aj odbornú školu.
„Jedného dňa sme išli s chlapcami do nemocnice na vyšetrenia, kde čakali takmer celý deň. Po ceste spať do centra sme sa preto zastavili na benzínovej pumpe,“ spomína na jeden zo silných zážitkov z nedávnej návštevy Kene Peter Novák, hovorca slovenských saleziánov.
Chlapci boli zo saleziánskeho centra Bosco Boys Langata, a preto mali na sebe uniformy, častým praním roztrhané, no ako-tak pozašívané.
Ako stáli na pumpe, zastal vedľa nich mercedes, z ktorého vystúpil otec so synom. Rovesník chlapcov bol v krásnej uniforme s moderným strihom, z kvalitnej látky a veľkým zlatým erbom súkromnej školy.
„Zrazu predo mnou stáli rovnaké deti na rovnakom mieste, ale v úplne odlišných životných situáciách,“ hovorí Novák.
Po pár dňoch pobytu pochopil, o čom po roku pôsobenia v Nairobi, hlavnom meste tejto takmer 40-miliónovej africkej krajine, hovorí misionár Peter Kuchár: „Keňa je krajina kontrastov. Nájdete tu krásne hotely, golfové ihriská, luxusné reštaurácie, národné parky, no stačí prejsť z centra Nairobi, kde sa cítite ako v európskej metropole, päť minút autom na perifériu. Ocitnete sa v jednom z najväčších slumov sveta v Kibere.“
Slum si treba predstaviť ako more plechových búd, medzi ktorými neexistuje kanalizácia, všade je smrad, blato, stoky a pomedzi to vidieť deti prehrabávajúce sa v odpadkoch.
Základná škola aj učňovské odbory
- Savio zverejňuje prehľadnú výročnú správu o využití peňazí,
- konkrétnym darcom posielajú vyúčtovanie aj osobne,
- vlani na daroch vyzbieralo Savio vyše 280-tisíc eur.
Nie tak dávno medzi nimi boli aj chlapci, ktorých pred dvomi mesiacmi viezol Novák do nemocnice. Sú v saleziánskom centre Bosco Boys Langata a ak vydržia, budú mať šancu na lepší život. Dostanú ju vďaka vzdelaniu, ktoré by inak ostalo pre nich na hony vzdialené.
Títo chlapci mali to šťastie, že na ulici stretli dobrovoľníka, ktorý im ponúkol, aby prišli do rehabilitačného centra. Môžu v ňom byť tak dlho, kým sa nepripravia na štúdium na základnej škole Bosco Boys Kuwinda. Musia sa naučiť základným hygienickým návykom, spoznať, čo je to režim dňa.
Ak to zvládnu, prejdú na školu, ktorá trvá osem rokov. Po nej dostanú šancu vybrať si z pätnástich učňovských odborov alebo ísť na strednú školu, ktorá už nie je saleziánska, ale saleziáni ostanú ich tútormi.
Ak ich štúdium baví a chcú pokračovať na vysokej škole, majú možnosť. Ak si rok „odpracujú“ ako dobrovoľníci v centre a vrátia tak to, čo sami v minulosti dostali, saleziáni ich ostanú podporovať aj na vysokej škole. Dvaja kenskí mladíci takto študujú aj na Slovensku.
Každý šancu nevyužije
Nie všetci chlapci z ulice však ponúknutú šancu využijú. Prečo?
„Niekedy ju neprijmú, lebo ulica je miestom ´slobody´ a akékoľvek centrum je pre nich miestom neistoty. Nevedia, čo ich tam čaká, majú strach a obavy“, hovorí salezián zodpovedný za misie Peter Jacko.
Spolu s Novákom sa z Kene nedávno vrátili. Boli „na kontrole“ rozvojových projektov v Keni a v Južnom Sudáne. Okrem pomoci deťom z ulice je jeho súčasťou aj prítomnosť dobrovoľníkov. Pripravujú ich saleziáni, pričom za dvadsať rokov ich do sveta vypravili 120.
Saleziáni projekt podporujú spolu s rozvojovou organizáciou Savio, ktoré založili v roku 2005. Vďaka tomuto počinu majú šancu získať na podobné projekty podporu zo štátneho programu rozvojovej pomoci Slovak Aid. V minulom roku sa organizácii podarilo z tejto pomoci vyše 234-tisíc eur, čo je zhruba polovica všetkých výdavkov na rozvojovú pomoc v Afrike.
Kde zohnali zvyšné peniaze? Z darov od jednotlivcov. A tak je na mieste otázka, či ľudia misiám, ktoré môžu mať osobne len ťažko pod kontrolou dôverujú.
„Transparentnosť a výsledky našej práce ich musia presvedčiť,“ odpovedá Jacko po chvíľke. Aj preto Savio zverejňuje každoročne výročnú správu, v ktorej sa dá ľahko zistiť, ako peniaze boli využité.
Výročné správy však nie sú všetko. Konkrétnym darcom posielajú vyúčtovanie osobne. A na to, aby sa mohol Jacko zaručiť za to, ako sú peniaze využité, chodieva pravidelne na kontroly projektov i misií. Vďaka tomu dnes presviedča, že má spoľahlivých partnerov.
Dôveru ľudí si vďaka tomu saleziánske projekty získali. Vlani na daroch totiž vyzbieralo Savio vyše 280-tisíc eur. V tejto sume sú zahrnuté napríklad príspevky 33 eur, ktoré mesačne darcovia posielajú na konkrétnemu kenskému chlapcovi.
Samotný dar by na pokrytie výdavkov síce nestačil, ale ak sa dá do spoločnej kasy, tak chlapec dostáva nielen stravu, školské pomôcky, ale konečne aj strechu nad hlavou.
Podobne adresne si môžu ľudia „adoptovať“ triedy v Južnom Sudáne. Okrem toho Savio a Saleziáni Dona Bosca každoročne organizujú zbierku Tehlička, ktorá vždy putuje na konkrétny projekt. Vlani vyše 108-tisíc eur použili na dostavbu nemocnice v sudánskom Maridi. Vďaka týmto peniazom tak dostane len v Keni šancu na lepší život asi 150 chlapcov. Na ulici je ich však 60-tisíc.
FOTO SME - ZUZANA HALÁNOVÁ
S výčitkou sa nestretávajú
Čo s ďalšími? Nemajú saleziáni v pláne školu a centrum rozšíriť? „Keby boli ľudia...“, povzdychne si.
Misie to nie je len pomoc v Afrike. Saleziáni pôsobia na celom svete. Čisto v slovenskej pôsobnosti sú misie na ruskom Sibíre, kde pôsobí šesť našich saleziánov a v azerbajdžanskom Baku, kde sú ôsmi misionári. Jacko spočítava, že v súčasnosti je za hranicami vyše dvadsať kňazov. Viac už majú zo našich rehoľníkov len verbisti. To je však rehoľa, ktorej poslaním sú čisto misie.
Hoci tento rok nepribudol do ich radov žiaden mladý muž, provinciál verbistov Ján Halama hovorí, že v súčasnosti je vo svete historicky najviac misionárov, 34. Aj oni pôsobia na všetkých kontinentoch, od Afriky až po Amazóniu.
Na čo je dobré šíriť vieru aj medzi pôvodnými obyvateľmi pralesov? Provinciál tvrdí, že takúto výčitku nepočúvajú. „Stretávame sa však s názorom medzi indiánmi, že bieli ľudia, a tým myslia aj misionárov, zničili ich civilizáciu,“ hovorí Halama. Ale keďže teraz už nie je medzi misionármi väčšina biela, medzi indiánmi pôsobia Afričania alebo kňazi z Ázie, vďaka čomu ich podľa Halamu miestni prijímajú pozitívne.
Provinciál tiež dodáva, že okrem šírenia viery sa zameriavajú misionári aj na inú činnosť. Podporujú výstavbu nemocníc, škôl a iných sociálnych projektov. „Rozdiel od minulosti je však v tom, že tieto projekty nemajú slúžiť na charitu, teda prvú pomoc, ale zaangažovanie miestnych ľudí. Ide o ich posilnenie, aby si časom dokázali pomôcť sami.“
Rovnako ako Jacko ani provinciál Halama si na podporu darcov nesťažuje. „Slovenskí veriaci na misijnú činnosť nezabúdajú,“ hovorí.
A čo teda misionárom v súčasnosti najviac podľa neho chýba? „Myslím si, že najviac im chýba domov...“
Kenské deti sú zvyknuté na tvrdý život
Misionár PETER KUCHÁR oslávi vianočné sviatky po prvý raz v Keni.
Ako dlho ste v Keni?
„Som tu rok. Prvé mesiace som pracoval v utečeneckom tábore v Kakume na severe Kene. Neskôr som začal pracovať pre deti z ulice Nairobi.“
Je váž život teraz úplne iný ako na Slovensku?
„Vždy záleží od konkrétneho miesta. Bol úplne iný v utečeneckom tábore a je iný v našom centre pre deti z ulice. Na Slovensku som pracoval pre misie skôr v úrade, ale aj animáciou na školách a farnostiach, či prípravou dobrovoľníkov pre misie. Tu som priamo v teréne, v prvej línii. Je to dobrá škola a vzácna skúsenosť.“
Čo vás v Keni zaskočilo?
„Sociálne rozdiely.“
A čo vás pozitívne prekvapilo?
„Pozitívne nastavenie týchto ľudí k životu. Nemajú skoro nič a pred sebou často žiadnu svetlú budúcnosť, no napriek tomu sú v pohode. Vidíte sa ich usmievať a byť milými.“
Sú kenské deti iné ako slovenské?
„Sú oveľa viac samostatnejšie a zvyknuté na tvrdý život. Napriek tomu sa paradoxne zo života oveľa viac tešia. Aj keď majú už odžité kadečo, nesťažujú sa a nefňukajú. Berú život ako prichádza a vydržia oveľa viac ako európske deti.“
Prečo nie každé dieťa, ktoré oslovíte, odíde z ulice do centra a využije tak šancu získať vzdelanie?
„Dôvody je ťažké sa dozvedieť kvôli jazykovej bariére. Zväčša je to lenivosť učiť sa, prebrať zodpovednosť, prispôsobiť sa určitému programu alebo strach nestratiť relatívnu slobodu, ktorú na ulici majú.“
Blížia sa Vianoce. Aké budú tie vaše v Keni?
„Budú to moje prvé Vianoce v Keni. Majú šancu byť veľmi iné ako na Slovensku už len preto, lebo tu je veľa chudobných ľudí. Základné posolstvo Vianoce vychádza z chudobnej maštale...No a na to sme v Európe už dávno zabudli.“
Peter Kuchár (vľavo). FOTO - PETER NOVÁK
Za jednu nedeľu takmer 500-tisíc eur
Rakúsko daruje napríklad trikrát viac ako my, Taliani asi o polovicu viac.
Zmapovať presný počet slovenských misionárov vo svete je ťažké. Odhadnúť si ho netrúfa ani národný riaditeľ Pápežských misijných diel Viktor Jakubov.
Práve táto cirkevná inštitúcia zastrešuje misijné dielo katolíckej cirkvi, a teda má prehľad o mnohých misiách a misionároch. Pod ňu spadá aj zbierka na misijnú nedeľu, ktorá je raz do roka, vždy v predposlednú októbrovú nedeľu. Vlani sa takto v kostoloch vyzbieralo vyše 480-tisíc eur.
V prepočte na osobu sme teda štedrí, no Jakubov hovorí, že krajiny západnej Európy sú vzhľadom na ekonomickú situáciu ešte štedrejšie. Susedné Rakúsko daruje napríklad trikrát viac ako my, Taliani asi o polovicu viac.
Okrem zbierky na misijnú nedeľu môžu darcovia prispievať aj poštovými poukážkami, a to počas celého roka. Minuloročné vyúčtovanie hovorí, že takto vyzbierali zhruba 165-tisíc eur.
O využití peňazí sa veriaci dozvedia na stránke Pápežských misijných diel. Z minuloročnej zbierky išlo napríklad tento rok najviac na projekt do afrického Čadu, a to takmer 321-tisíc eur.
Aj Jakubov zdôrazňuje, aká je transparentnosť dôležitá. Vďaka nej sa snažia predísť nedôverčivosti ľudí. Okrem toho, že na stránke si môže každý prečítať konkrétne využitie, priblížiť projekty sa pokúsili aj pomocou dvoch dokumentárnych filmov o Benine a Burkina Faso, kam peniaze smerovali, a kto rozhodne, kam vyzbierané peniaze zo Slovenska pôjdu.
Jakubov hovorí, že ide o rozhodnutie vedenia Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ústredia Pápežských misijných diel a jednotlivých národných riaditeľov z celého sveta. Ide o asi 130 ľudí, ktorí na generálnom zhromaždení schvaľujú misijné projekty. Jakubov odhaduje, že ide o asi osem až deväťtisíc projektov za zhruba 124 miliónov až 145 miliónov eur.
