Je to už týždeň, čo upratujem a pripravujem nový dom, kam sme sa presťahovali z Jakarty. Jeho majiteľ, vždy vysmiaty Balijčan, sa čuduje, keď ma vidí na kolenách, ako čistím dlážky. Je to pre neho čosi nevídané.
On rozhodne nepracuje toľko ako jeho žena. Tú som spoznal ako jednu z robotníčok, ktoré v záhrade zarábali betón a murovali.
Nemusela by ani prstom pohnúť, s manželom vlastnia ďalších šesť domov, ktoré prenajímajú. Postavili ich vlastnoručne.
Balijské ženy sú robotnice. Vídať ich na stavbách, pri oprave ciest a tradičných ceremóniách s obetnými košmi ovocia na hlavách. Nemajú to ľahké.
Balijská kultúra sa dáva za príklad ako ideálna forma socializmu, kde by mal každý člen komunity pracovať a zúčastňovať sa na tradičných obradoch.
Pilierom tejto kultúry sú však balijské ženy. Už odmalička pripravujú obety v rodinnom chráme, učia sa variť a tancovať. Všetko, čo unesú, nosia na hlavách. Vrece cementu alebo obetné dary. Ženy často zarobia viac ako ich muži.
„Podľa tradičného balijského práva sa žena z vyššej kasty nesmie vydať za muža z nižšej. Ženy teda často dávajú prednosť viere a tradíciám pred srdcom,” hovorí kamarátka Nina.
Výnimočnú úctu prechovávajú Balijčania k bohyni ryže Dewi Sri, ktorá im tri až štyri razy do roka dáva úrodu.
Aj na jej dopestovaní majú balijské ženy podstatnú zásluhu. Tie zo starej školy pracujú len do šiestej hodiny večer. Ani manželka nášho nájomcu sa tejto zásady nevzdala. Položí náradie a zmizne. Do šiestej musí byť doma.
Autor: Juraj Sedlák, novinár, žije v Indonézii, kde vychováva syna
