Dnes je to jedno z najmenších námestí v centrálnom New Yorku. Turisti ani mnohí domáci prechádzajúci dolným Manhattanom možno netušia, akú úlohu miesto známe ako Bowling Green zohralo v dejinách mesta.
Legenda hovorí, že práve tu mali Holanďania kúpiť od miestnych Indiánov ostrov Manhattan. Toto najstaršie námestie v americkom veľkomeste bolo dlho jedným z hlavných centier mesta.
Rovnako aj v roku 1770, keď sa Londýn rozhodol umiestniť sem sochu britského kráľa Juraja III. Olovená dvojtonová socha kráľa oblečeného ako rímsky cisár Marcus Aurélius bola jeho prvou sochou na koni. Keď ju v auguste odhalili, bola to veľká slávnosť.
Veľmi rýchlo sa však kráľ Juraj na koni stal terčom útokov ľudí nespokojných s britskou vládou. Protesty, ale aj čarbanie po soche prinútili Britov, aby ju ohradili.
Zo sochy guľky
Deviateho júla 1776, päť dní po podpise vyhlásenia nezávislosti amerických kolónií, sa táto novinka dostala aj do New Yorku. Keď ju pred americkým generálom Georgeom Washingtonom a jeho vojakmi prečítali, ľudia spolu s vojakmi začali hneď útočiť na námestie. Prelomili plot a sochu Juraja III. na koni len šesť rokov od osadenia zhodili z podstavca.
Z kráľovho olova vraj vytavili 42-tisíc guliek, ktoré neskôr použili kolonisti vo vojne za nezávislosť. S hlavou kráľa napichnutou na tyči kráčal dav mestom, až sa jej nakoniec zhostili Briti a odniesli ju naspäť do Británie. V amerických múzeách a galériách sa zachovalo len pár fragmentov sochy a mnoho patriotických obrazov udalosti.
Sochy diktátorov a tyranov masy ničili už v staroveku. „Niekde sa zachovali iba písomné zmienky, inokedy ani to,“ hovorí Roman Popelár, ktorý pracoval na súpise bratislavských sôch na verejnosti.
Zhodenie sochy britského kráľa Juraja III. v New Yorku bolo častým námetom maliarov.
FOTO - PROFIMEDIA
Lenina vyretušovali
To, že búranie sôch počas revolúcií nie je len vecou minulosti, ukázali udalosti v Kyjeve. Demonštrujúci Ukrajinci sa prebili cez dav policajtov a zhodili sochu Lenina na Besarabskom námestí. Socha stála v hlavnom meste od roku 1946, keď si Sovieti prekvapene uvedomili, že Kyjev ako jedno z mála veľkých miest žiadnu nemá.
Štvormetrová socha prežila zmenu režimu aj vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny. Rovnako aj snahu bývalého prezidenta Viktora Juščenka zakázať všetky komunistické symboly v krajine. Mimochodom, v Charkove, na východe krajiny, stále stojí Lenin na hlavnom námestí. Keď pripravovali upútavky na Majstrovstvá Európy vo futbale v roku 2012, radšej ho z nich vyretušovali.
Vražda v zastúpení
„Práve Lenin je asi najčastejším terčom útokov,“ hovorí Zdeněk Hojda, český historik, ktorý napísal knihu Pomníky a zapomníky. „Sochy sú čistým politickým symbolom. Útokom sa vyrovnávame priamo s osobou, ktorá symbolizuje režim. Je to vlastne vražda v zastúpení,“ vysvetľuje.
Z posledných rokov sú najznámejšie obrazy zhadzovania sochy irackého diktátora Saddáma Husajna počas spojeneckej invázie v roku 2003.
Jej odstránenie videlo naživo toľko novinárov, fotoreportérov a kameramanov, že viacerí podozrievali Američanov, že išlo o premyslený propagandistický ťah.
Novinár Peter Maass vtedy sprevádzajúci jednotku, ktorá nakoniec sochu zhodila, si to nemyslí. Ako napísal pre časopis Newyorker, vojaci podplukovníka Bryana McCoya sa ráno 9. apríla budili niekoľko kilometrov od centra Bagdadu a neplánovali ísť do mesta. Rozhodnutie zmenili, keď prekvapivo videli, že im nikto nekladie odpor.
Na námestí Firdos bolo vtedy mnoho zahraničných novinárov ubytovaných v miestnom hoteli. Po príchode vojakov vyšlo na námestie niekoľko stoviek ľudí, no nedá sa povedať, že by to boli masy. Ako spomína Maass, ľudia chceli zvrhnúť 12-metrovú sochu Husajna, ktorú tam postavili len pred rokom pri príležitosti 65. narodenín vodcu.
„Sledovali sme ich pokusy s lanom a vedel som, že takto sa im to nepodarí. Nikdy by to nezhodili,“ povedal novinárovi jeden vojak. Nakoniec dostali povolenie miestnym pomôcť.
Videá a fotky, ako armádny žeriav M88 zhadzuje sochu Saddáma Husajna, obleteli svet a stali sa symbolom konca diktátora.
Pád sochy Saddáma Husajna, ktorý symbolicky ukončil jeho vládu, majú mnohí ešte v pamäti.
FOTO SITA/AP
Pomníky Habsburgovcov
Na Slovensku veľa podobných príkladov nebolo. Hojda spomína zhodenie Mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe počas prvých dní Československa. Dňa 3. novembra 1918 ho zvrhol dav ľudí za pomoci hasičov. „Postavili ho v roku 1650 po konci tridsaťročnej vojny. Bol symbolom rekatolizácie a tiež habsburskej monarchie,“ hovorí Hojda s tým, že to bola pripravená akcia. Minulý rok oznámili, že by Mariánsky stĺp chceli na námestie vrátiť. To však stále odmieta časť Pražanov.
Na Slovensku podobne ako symbol Habsburgovcov skončilo aj súsošie Márie Terézie v Bratislave. To rozbili a hodili do Dunaja ľudia spolu s československými vojakmi v roku 1921, keď sa do Budapešti vrátil bývalý habsburský cisár Karol I.
Samotní sochári majú k odstraňovaniu sôch často iný vzťah ako rozvášnený dav. „Pomníky diktátorov, tyranov či iných vládcov môžu byť aj remeselne dobre spravené, škoda ich zničiť. V Bratislave sa diskutovalo, či sochy zo starého režimu nezachovať a nevytvoriť nejaké skanzen. Nakoniec sa tak nestalo,“ dodal Popelár.
Niečo podobné funguje v Budapešti, kde vystavujú staré sochy vrátane Stalinových nôh, pozostatku skulptúry, ktorú zvrhli ľudia počas revolúcie v roku 1956. Socialistické pomníky pozhadzovali a teraz vystavujú aj v pobaltských krajinách.
Maďari zvalili Stalina v Budapešti v roku 1956, no Sovietov sa nezbavili.
FOTO TASR/AP
Sochy a pomníky netreba rovno ničiť, často na nich ľudia dajú najavo svoje emócie aj obyčajným pomaľovaním či hanlivým nápisom. „Ruky na jednej soche Gottwalda pomaľovali načerveno, čo malo znamenať, že má krv na rukách,“ dodáva český historik Hojda.
Červenou farbou ktosi oblial pred rokom aj sochu Stalina v nadživotnej veľkosti pred budovou Slovenskej národnej galérie.
Tento politický vandalizmus podľa historika tiež znamená, že pomník funguje. „Ľudia sa voči pomníku stavajú pozitívne alebo negatívne. Hlavné je, že na osobu, ktorú symbolizuje, nezabudli, ako sa to stalo pri mnohých iných sochách ľudí.“