Aj preto sa v roku 1955 rozhodli pre hromadný útek. Začali kopať tunel.
Všade bola tma. Len niekde tam ďaleko v ich mysliach blikalo slabé svetlo. Svetlo na konci tunela, ktorý začali v roku 1955 pod táborom Nikolaj hĺbiť jáchymovskí politickí väzni.
Rovnaká čierna tma bola aj v roku 1951 na Štátnom súde v Bratislave. Pri procese s vlastizradcami, pre ktorých prokurátor žiadal tri tresty smrti, totiž krátko pred vynesením rozsudku zrazu vypadla elektrina. „Čítali nám ho teda pri svetle sviečok. Tušil som, že tam kdesi v zadnej lavici plače moja mama. Bol som osemnásťročným študentom, mal som krátko pred maturitou," spomína 82-ročný Anton Tomík, posledný žijúci účastník úteku.
„Obžalovaní sú blízki veku mladistvých, súd im preto ukladá trest pätnásť rokov odňatia slobody a desať rokov straty občianskych práv,“ počul s verdiktom sudcu zároveň aj vydýchnutie obhajcu ich protištátnej skupiny.
Jej členovia sa navzájom ani nepoznali, prisudzovali im protikomunistický leták, vysielačku aj vymyslené zbrane. „Štátna bezpečnosť nás dokonca obviňovala z toho, že sme chceli zavraždiť Viliama Širokého. Ako by to vôbec mohli spraviť deti? Ako mohli deti rozvrátiť republiku, ako mohli spáchať vlastizradu?“ pýta sa aj dnes Anton Tomík pri absurdných obvineniach.
Keď po rokoch stretol spoluväzňa z leopoldovských vyšetrovačiek, ktorého ŠtB spravila vedúcim ich skupiny, odprosoval ho: „Prepáč mi pri vyšetrovaní ma tak veľmi bili a trýznili, že som sa ku všetkému priznal," spomenie jeho slová.
„Ale ako by sa mohol niekto hnevať?" hovorí Tomík.
Dodnes vidí chladné samotky a počuje štekot vlčiakov, krik vyšetrovaných, ale pamätá sa aj na nešťastného človeka bez mena. Toho odviedli z cely nadránom na popravu.
Väzeň Tomík. FOTO - ARCHÍV A.T.
Nádej umiera posledná
Po súde ich najprv poslali do väznice v Ilave. „Dostal som sa na celu ku hrdinovi povstania, generálovi Vojtechovi Gejzovi Danielovičovi. Bol jedným z vrchných veliteľov pozemného vojska v Banskej Bystrici. Keď začali procesy aj s povstalcami či západným odbojom, ktosi sa ho spýtal, či pred komunistami radšej neujde za železnú oponu," spomína na nezlomnosť svojho spoluväzňa.
„Prečo by som utekal?" nezapochyboval vtedy Danielovič. Niekto ho však za rozhovor o úteku napriek tomu udal. „Dostal štyri roky. Odvolal sa a na cele si nepretržite pripravoval svoju obhajobnú reč, o svojich zásluhách aj činoch. Veril, že sa stalo veľké nedorozumenie, že všetko sa vysvetlí a súd ho omilostí. K trestu mu ešte dvakrát toľko pridali, dostal dvanásť rokov," zachmúri sa Anton Tomík.
So starým vojakom vzniklo napriek vekovému rozdielu priateľstvo. Až neskôr sa dozvedel, že toto poníženie už srdce starého generála nevydržalo. Zomrel o tri roky neskôr, v roku 1955 v cele na pražskom Pankráci.
Vtedy však už Anton Tomík fáral v uránových baniach. Dostal sa na najvyššie položený tábor Nikolaj, z ktorého bolo český Jáchymov vidieť ako na dlani. Mal povesť jedného z najtvrdších – posielali tam väzňov s najvyššími trestami – presahujúcimi desať rokov.
„Volali sme ho aj česká Sibír. V zime dosahoval sneh niekedy pol druha metra, teploty klesli aj na mínus dvadsať stupňov. Po otrockých prácach v bani sme prišli do lágra v tých vetchých, premočených šatách. Kachle v barakoch museli byť studené, koľkokrát som sa zobudil zafúkaný snehom,“ vynárajú sa mu v mysli obrazy zimnej jáchymovskej krajiny.
„Do bane sme chodili pešo dva kilometre, zoradení do päťstupov, natlačení na sebe ako sardinky. Na to, aby sme im neušli, dozerali ostreľovači so samopalmi a štekajúce vlčiaky. Pri pochode nás dohromady zviazali oceľovým lanom,“ hovorí.
V bani s hokejovou reprezentáciou
Väzby, ktoré spojili spoluväzňov, však boli niekedy silnejšie ako laná. „V Nikolaji bola vyberaná spoločnosť. Stretol som tam aj našu hokejovú reprezentáciu,“ usmeje sa Anton Tomík.
S legendárnymi útočníkmi Roziňákom a Konopáskom, ale aj obrancom Bubníkom, zlatými medailistami z majstrovstiev sveta vo Švédsku, sa stali dobrými priateľmi. Hokejistov, ktorí získali ten najvzácnejší kov, poslali komunisti do Jáchymova ťažiť uránovú rudu.
„Ich obvinili a odsúdili za to, že chceli ujsť za hranice a hrať v exile ako československé národné mužstvo,“ krúti hlavou Tomík. Väzni si mysleli aj tak svoje. „Že ich zavreli krátko pred majstrovstvami preto, aby neporazili ruskú Zbornú,“ usmieva sa.
O čo väčšie bolo jeho prekvapenie, keď sa dozvedel, že len o 450 metrov hlbšie už fára jeho kamarát z detstva Anton Srholec, ktorý sa dostal za útek za hranice na neďaleký tábor Rovnosť..
„Raz sa mi podarilo zo šachty tajne za ním zviezť vozíkom," spomína Tomík.
V uránových baniach boli aj ľudia, ktorí vyše troch rokov nevideli svojich blízkych, pretože im nepovolili návštevu. „To bol už pocit zúfalstva a bezmocnosti,“ hovorí Tomík.
Jeho držali aj listy. Písala mu ich platonická láska zo študentských čias.
„Jedného dňa prišiel veliteľ tábora Dvořák a povedal, že to nebude podporovať - aby takýto vyvrheľ spoločnosti kazil slušné dievča," spomína na koniec ich korešpondencie. Mladá študentka však naňho nezanevrela, neskôr sa však vydala.
„Viem, že na mňa čakala päť rokov. Až potom som zistil, že svojho budúceho manžela spoznala v Prahe, kam pricestovala, aby sa pokúsila vybaviť si za mnou návštevu," hovorí.
Väzňom nepomáhali vzbury ani žiadosti o preloženie do inej väznice. „Tu chcípneš – hovoril mi s obľubou náčelník lágra,“ hovorí Tomík. Vtedy sa ho spýtal, či sa má pokúsiť utiecť. „Skús utiecť, prinesú ťa na ‚prkne‘ zastreleného,“ mrazili slová veliteľa. Taká bola vtedy prax.
Jáchymovská baňa.
Pomohol im Pytagoras
Tunel začali kopať pod stolárskou dielňou, všetku hlinu dávali na povalu. „Boli takí, ktorí s tunelom začali, no mali smolu, že ich potom preložili. Do partie teda pribrali ďalších. Takto som sa tam dostal vďaka spoluväzňovi Viliamovi Gápelovi aj ja,“ spomína Tomík.
V mysli mal vtedy prípady Vrbu a Wetzlera, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračného tábora Osvienčim a podali svetu správu, čo sa tam deje. „My sme túžili povedať ľuďom v Československu o uránových baniach, o tom, čo v nich robí komunistická moc s človekom. To nebol útek, od ktorého by sme si sľubovali zahraničie ani slobodu, ten útek bol zúfalým protestom,“ vysvetľuje.
O čo viac tušili, že ich útek je odsúdený na neúspech, o to s väčšou vervou hĺbili tunel, ktorý mal viesť až za ostnatý drôt. „Pri pomyslení, že pri toľkom počte ľudí, ktorí o úteku vedeli, sa nenašiel ani jeden judáš, je to neuveriteľné, ba až zázrak. Bolo to úžasné, celá tá rodina spoluväzňov, ktorej bolo možné dôverovať. Treba sa hlboko pokloniť pred čestnými, charakternými kamarátmi. Mnohí s nami nešli a mali pre to tiež problémy,“ hovorí.
Všetko bolo starostlivo naplánované. „Vyšetrovatelia nazvali náš útek rafinovaným, pretože sme pri ňom využili aj Pytagorovu vetu,“ smeje sa po rokoch.
Podkop totiž neústil do lesa, kde by ich okamžite hľadali, ale rozhodli sa ísť cez menej nápadnú, no riskantnejšiu druhú stranu – cez ohradené kasárne strážcov. Bol to práve on, ktorý radil pri matematických výpočtoch. Vzdialenosti nenápadne vymeriavali, rátali odvesnu aj preponu. Ústie podkopu totiž počítali podľa toho, aký tieň vrhá plot kasární.
„Bol široký iba 60 centimetrov. Nepovšimnutí sme sa v ňom preplazili pod strážnou vežou a okolo plota kasární približne sto metrov až na cestu,“ hovorí Tomík.
Podarilo sa ujsť dohromady desiatim. Anton Tomík, Adolf Ruš, Viliam Gápel, Ján Kupčok, Otto Drozd, Ignác Hazucha, Miroslav Dostál, Václav Ratajský, Arpád Trója a František Mereš.
Pochytali všetkých
Utekali v noci, cez deň sa skrývali, hľadali ich vojaci a okolie prečesávali lietadlá.
„Človek strácal prehľad o čase. Nevedel som, či unikáme tretí, alebo štvrtý deň. Vtedy sa spustila streľba – z lístia sa vynorili skrytí vojaci,“ spomína. Antona Tomíka a Jána Kupčoka postrelili do nohy, Adolfa Ruša zasa do ruky. Do štrnástich dní pochytali všetkých.
„Na súde v Karlových Varoch sa prokurátor ozval, že by sme mali republike zaplatiť všetkých 750 nábojov, ktoré na nás vystrieľali,“ krúti hlavou. Dnes si však uvedomuje, aké mali šťastie, podobné úteky ešte v čase pred Stalinovou smrťou stáli život alebo nový súd za velezradu.
„My sme dostali nakoniec iba dva a pol roka. Práve preto, že som sa vtedy pred útekom pýtal veliteľa tábora, či mu teda utečieme,“ usmieva sa Tomík. Náčelníka Dvořáčka, ktorý sa chválil tvrdým režimom v Nikolaji, odkiaľ žiadna duša neunikne živá, okamžite suspendovali.
A Tomík putoval do väznice na Bory, na Pankrác a neskôr do Leopoldova. „Aj keď nám k trestu pridali, všetko malo svoj zmysel. Keď ma preložili od uránu, nehrozila mi už rádioaktivita ani silikóza. Mnohí kamaráti, ktorí tam zostali, dostali z toho žiarenia rakovinu a dnes sú už mŕtvi,“ hovorí.
Z väzenia sa mu podarilo vyjsť na amnestiu až v roku 1960. Po návrate do rodnej Skalice si dlho nevedel nájsť prácu. „V betonárke už v tom čase robil Tóno Srholec, nechceli tam mať naraz dvoch ´kriminálnikov´.
Svedkovia bez stopy
Odišiel teda do Bratislavy, kde mal, ako prízvukuje, šťastie na ľudí.
„V prvom rade som stretol ženu, ktorá sa nebála vziať si ma aj ako politického väzňa, pretože tieto ženy mali samozrejme problémy v práci a všade inde. A tiež riaditeľ nášho závodu. Keď som bol pre eštebákov tŕňom v oku a chodili na naše pracovisku, hovoril im - ja ho kopnem do zadku, keď mi dovediete takého, ktorý bude pracovať ako on a za taký nízky plat – politickí väzni totiž dostávali najnižšie mzdy,“ spomína na svojho riaditeľa, ktorý sa vraj po politickom väzení nebál zamestnať ako skladníka ani neskoršieho prezidenta Gustava Husáka.
K svojej obľúbenej technike, ktorú študoval krátko pred politickým väzením, sa nakoniec dostal vedľajšou cestou. „Nemohol som byť zaradený do kategórie T ako technik, ale patril som do R ako robotník, hoci som robil túto prácu,“ spomína.
Bavila ho, je autorom niekoľkých vlastných domácich vynálezov.
O politickom väzení dlhé roky nehovoril ani pred svojimi synmi, spomienky však začali víriť v mysli opäť po rokoch. V časopise českých politických väzňov sa raz náhodne dozvedel, že to bol jediný útek, v ktorom nefiguroval žiadny udavač. O to viac ich túžil stretnúť.
Hľadal ich a minulý rok nakoniec napísal do televíznej Pošty pre teba. „Nevedeli nikoho nájsť, potom prišla iba manželka jedného z nich. A tak som sa dozvedel, že už som sám, žijem iba ja, posledný z našej skupiny. Viete, koncentračné tábory sa aspoň pre budúcnosť zachovali ako taká nemá výstraha. Po komunistických lágroch však súdruhovia starostlivo upratali, zrovnali ich so zemou, šachty zasypali, strážne veže zvalili.“
Miesto v tábore Nikolaj, kde fárali a prežili ťažké časy, obkľúčili husté lesy, posledné stopy už dávno zarástli vysokou trávou. „Niekedy mám pocit, akoby to tak bolo aj v mysliach ľudí,“ dodáva.
