Spôsobil to Žubajík. Pre túto postavičku som nazrela kriticky do izraelského šlabikára.
Chodíme do štátnej školy, neviem, aký majú v ortodoxných, lebo majú svoje učebné plány. Iné majú aj arabské deti, lebo tie sa učia vo svojom jazyku. Takže toto bude o šlabikári pre viac menej sekulárne deti hovoriace po hebrejsky.
Šlabikár je vizuálne pekný. Kresby sú jednoduché, rovnako ako vety. V šlabikári sa odvíja niekoľko príbehov detí, ktoré sprevádza škriatok. Moja dcéra si myslí, že škriatok je dievča, môj muž, že chlapec.
Je to problém, lebo hebrejské slovesá majú iný tvar v mužskom a ženskom rode. Nedá sa to odhadnúť ani podľa mena, lebo hebrejské mená sú často unisex.
V šlabikári sú deti nakreslené tak, aby sa dokumentovala pestrosť izraelskej populácie. Sú tam deti svetlé, tmavé, kučeravé, s rovnými vlasmi, s okuliarmi, niektorí chlapci majú na hlave kipu.
Rodiny sú viacgeneračné, často majú domáce zvieratko a takmer vždy niekoho v armáde. To je pomerne verný obraz izraelskej spoločnosti a rodiny.
Zatiaľ sme nečítali o rozvedených rodičoch, čo je príbeh, v ktorom vystupuje postavička Žubajík. Ale deti sa už o tom rozprávali na inej hodine. So školskou psychologičkou.
Šlabikár nie je bezchybný. Mne tam napríklad chýba zmienka o tom, že žijeme v krajine, ktorá nie je jednoliata. V šlabikári nie je žiadne arabské dieťa ani jeho príbeh, hoci je tam niekoľko rozprávok z arabského prostredia.
Mojej dcére sa zase zdalo čudné, že Ayala sa učí pieseň s otcom, lebo mama príde z práce neskoro. A nepáčil sa jej ani obrázok, na ktorom mama sedí a číta a babka v kuchyni pečie tortu.
Myslí si, že by to malo byť naopak. Tak sme jej vysvetlili, že v rôznych rodinách to majú zariadené rôzne.
Summa summarum, nenašla som v izraelskom šlabikári žiadneho Žubajíka. A keby aj áno, budem sa to snažiť vysvetliť.
Na to som tu. Šlabikár je na čítanie, rodina je na usmerňovanie.
