Jedna z najväčších legiend 20. storočia a symbol boja proti bezpráviu a rasizmu zomrel vo veku 95 rokov doma v Johanesburgu. Nelson Mandela
Obsah:
Životný príbeh
Ikona Afriky
Dúhový národ
Inšpiroval iných
Zanechal dojem
Hrali mu hviezdy
PRETÓRIA, BRATISLAVA. Od jari bola celá Juhoafrická republika v napätí. Ich prvý prezident po páde vlády apartheidu a symbol boja za rovnoprávnosť Nelson Mandela bol dlho v kritickom stave. Zomrel vo štvrtok vo svojom dome v Johannesburgu vo veku 95 rokov.
Na to, čomu zasvätí svoj celoživotný boj, prišiel ešte pred rokom 1960, ked juhoafrická polícia pri streľbe do davu demonštrantov zabila 69 černochov v meste Sharpeville. Právnik Nelson Mandela si však vtedy uvedomil, že je koniec pokojného odporu proti belošskej vláde, ktorá v rámci politiky apartheidu urobila z černochov občanov nižšej kategórie.
Pripravený zomrieť
„Ctil som si ideál demokratickej a slobodnej spoločnosti, v ktorej všetci ľudia žijú spolu v harmónii a s rovnými príležitosťami. Pre tento ideál chcem žiť a dosiahnuť ho, ale ak to bude nutné, som pre tento ideál ochotný aj zomrieť,“ povedal pri jednom súdnom procese.
Už niekoľko rokov bojoval proti apartheidu. Ako vyštudovaný právnik založil prvú černošskú právnickú kanceláriu v krajine, kde pomáhal obetiam bieleho útlaku. V roku 1956 ho prvýkrát odsúdili za velezradu, keď cestoval po krajine a vyzýval černochov na odpor, no po štyroch rokoch ho obvinení zbavili. Odvtedy sa však situácia stále zhoršovala. V roku 1958 napríklad vláda zákonom nariadila, kde môžu černosi pracovať a kde už nie. Rovnako aj to, kde môžu žiť.
Mandelovu celu na ostrove Robben si pozrel aj americký prezident Barack Obama, ktorý v ňom videl inšpiráciu.
Prelomový masaker
Svetoví lídri o Mandelovi
Barack Obama, americký prezident
Už nám nepatrí, už patrí dejinám. Dosiahol viac, ako by sa dalo od akéhokoľvek človeka očakávať. Podobne ako mnohí na svete si neviem plne predstaviť svoj život bez vzoru Nelsona Mandelu.
Desmond Tutu, juhoafrický arcibiskup
Od momentu opustenia väzenia zjednocoval. Učil nás, ako sa dať dokopy a veriť v samých seba.
Aung San Su Ťij, barmská opozičná líderka
Prinútil nás pochopiť, že nikto by nemal trpieť na základe farby svojej kože či okolností narodenia. Vďaka nemu sme pochopili, že môžeme zmeniť svet zmenou svojho prístupu a vnímania.
Dalajláma, tibetský duchovný
Bude mi chýbať ako muž odvahy, princípov a ako milý priateľ, pre ktorého mám obrovské uznanie a rešpekt. Najlepším spôsobom, ako si ho uctiť, je prispieť k uctievaniu jednoty ľudstva a práci v záujme mieru a zjednotenia, ako to robil on.
Michail Gorbačov, bývalý sovietsky prezident
Poznal som Nelsona Mandelu veľmi dobre. Bol úžasný muž, ktorý žil ťažký a dlhý život. Pre ľudstvo urobil veľa. Mnohokrát mi povedal, že perestrojka v ZSSR veľmi pomohla jeho krajine zbaviť sa apartheidu.
Angela Merkelová, nemecká kancelárka
Žiariaci príklad Nelsona Mandelu a jeho politický odkaz nenásilia a odmietnutia všetkých foriem rasizmu zostanú inšpiráciou ľudí na svete dlhý čas. Jeho odkaz zmierenia viedol k novej, lepšej Južnej Afrike.
Až prišiel rok 1960 a masaker v Sharpeville so 69 obeťami. Vláda zakázala Africký národný kongres, jeho lídri odišli do exilu alebo do ilegality. Mandela sa vtedy postavil na čelo skupiny, ktorá vykonávala ekonomickú sabotáž krajiny.
V týchto rokoch sa inšpiroval kubánskou revolúciou, Fidelom Castrom a Che Guevarom. Robili akcie, pri ktorých chceli spáchať najväčšie možné škody, ale ak sa dalo, bez obetí na životoch. Útočili na vojenské základné, elektrárne, telefónne linky alebo na cesty. Zásadne v noci, keď tam neboli civilisti. Mandela inkognito cestoval po Afrike, kde sa stretával s miestnymi lídrami. V Etiópii prešiel aj výcvikom partizánskeho boja. Po návrate do vlasti ho však chytili a v roku 1964 za to odsúdili na doživotie. Nepustili ho ani na pohreb matky či syna.
20 rokov na Robbene
Dvadsať rokov strávil v malej cele väznice na ostrove Robben, von sa dostal len keď mal pracovať v kameňolome. „Samotku som považoval za to najhoršie vo väzenskom živote. Nemá žiadny koniec ani začiatok. Človek ostáva len so svojimi myšlienkami, ktoré s ním potom môžu začať hrať rôzne hry. Bol to len sen alebo sa to naozaj stalo? Človek začne všetko spochybňovať. Spravil som dobré rozhodnutie? Bola toho moja obeť hodná? Na samotke sa neviete ničím odpútať od týchto otázok,“ spomínal neskôr vo svojom životopise.
Tu sa mohol jeho príbeh skončiť. Mandela bol za mrežami, jeho Africký národný kongres prakticky rozložený. No väzenie urobilo z Mandelu celosvetový symbol odporu černochov proti apartheidu, aj bojovníka za práva černochov vo všeobecnosti. Vrcholom bol vypredaný koncert vo Wembley, kam prišlo 72-tisíc ľudí, ktorí žiadali Mandelovo prepustenie.
Prvé interview s Mandelom (1961):
Izolovaný juh Afriky
Juhoafrický režim sa už v 60. rokoch dostal pre rasové zákony do medzinárodnej izolácie, tlaku podľahol až v roku 1990. Vtedajší prezident F. W. de Klerk dal Mandelu prepustiť a postupne rušil aj apartheid. Obaja dostali v roku 1993 Nobelovu cenu mieru.
O rok neskôr sa v Južnej Afrike konali prvé slobodné voľby, v ktorých mohli o prezidentovi rozhodovať aj černosi. Skončili sa víťazstvom Mandelu a otvorením novej kapitoly v histórii tejto krajiny. „Nikdy, nikdy, nikdy už táto nádherná krajina nezažije útlak jednej skupiny druhou. Nad týmto slávnym ľudským úspechom nikdy Slnko nezapadne. Nechajme vládnuť slobodu. Boh žehnaj Afrike!“ povedal v inauguračnom prejave.
Mandela sa nevydal cestou odplaty, aj keď to mnohí radikálnejší černosi požadovali. Naopak, od začiatku hovoril o národnom zmierení.
Symbolicky to ukázal 24. júna 1995. Juhoafrická republika sa prvýkrát v histórii zúčastnila na svetovom šampionáte v ragby (dovtedy mala zákaz pre rasové zákony), šampionát hneď aj organizovala. Reprezentácia nakoniec vyhrala.
Víťazstvo v prezidentských voľbách v roku 1994 oslavoval s manželkou Winnie.
Futbalová diplomacia
Slovenskí politici a osobnosti o Mandelovi
Peter Pollák, splnomocenec vlády pre rómske komunity
Je to strata pre celý svet aj samotné menšiny, pre ktoré bol Mandela vzorom. Jeho životný príbeh je príkladný pre všetkých ľudí na svete. Pre dosiahnutie spravodlivosti je nutné nevzdávať sa a bojovať za svoje právo. Je pre mňa vzorom.
Ján Čarnogurský, disident a politik
Jeho životný príbeh mi je sympatický. Bol hybnou silou protestov proti režimu, právnikom a politickým väzňom, ktorý po prepustení zažil politický vzostup. Svojím hrdinstvom inšpiroval čiernych Juhoafričanov v boji za zlepšenie ich postavenia.
Michal Kaščák, organizátor festivalu Pohoda
Bol ukážkou, že jeden človek dokáže pohnúť zemeguľou. Keď bol vo väzení, nikto by nepredpokladal, že sa môže stať prezidentom. Bojoval za veci, ktoré považujeme za prirodzené, ale ako vidno aj na Slovensku, nie všetci to tak vidia.
Anton Srholec, rímskokatolícky kňaz
Odchádza nám generácia ľudí, ktorí ešte bojovali za demokraciu, za slobodu, za ľudské práva a spravodlivosť vo svete. Bola to veľká doba, ľudia podstúpili dlhé roky väzenia, stratu majetku, cti a slobody, aby slobodne žili. On je jednou z veľkých osobností 20. storočia.
Robert Fico, premiér
Spája ma s ním osobný zážitok, keď som sa ako pozorovateľ zúčastnil na slobodných voľbách v roku 1994. Apartheid musel uvoľniť miesto ušľachtilej myšlienke rovnoprávnosti. Ako predseda vlády vyslovujem ľútosť, že svet stráca ďalšiu významnú osobnosť.
Ivan Gašparovič, prezident
Odišiel Gándhí Afriky. S hlbokým pohnutím a smútkom som prijal správu o úmrtí. Odchádza jedna epocha v moderných dejinách Juhoafrickej republiky i afrického kontinentu. V pamäti celého ľudstva zostane ako rešpektovaná osobnosť a prirodzený vodca.
Moment, ako Mandela odovzdáva trofej kapitánovi tímu belochovi, patrí medzi najznámejšie prepojenia športu a politiky. Z ragby, dovtedy športu bielych Juhoafričanov, sa okamžite stal šport pre celú krajinu. Clint Eastwood o tom natočil film Invictus, Mandelu hral Morgan Freeman.
Ako prezident sa Mandela veľmi nevenoval bežnej politike, to nechal na vládu. Namiesto toho cestoval po svete a ukazoval novú, tolerantnú tvár Juhoafrickej republiky. Stal sa celosvetovou celebritou, fotografiu s ním chcel mať každý, aj Spice Girls či princezná Diana. On vystupoval rád, pri osobnom stretnutí býval nenútený, rád vtipkoval.
Z prezidentskej funkcie odišiel v roku 1999. Aj potom patril medzi najuznávanejšie osobnosti kontinentu, už zmieroval konflikty alebo viedol kampaň za boj proti AIDS.
Smrť syna
Táto choroba bola preňho osobitne citlivá. V roku 2005 na ňu zomrel jeho syn. V čase, keď AIDS bol v Juhoafrickej republike stále tabu a ľudia sa za to hanbili, netajil dôvod jeho smrti. Vyzval aj ostatných občanov, aby o AIDS hovorili, „nech to začneme vnímať ako bežnú chorobu“.
Naposledy silu svojej osobnosti využil, keď sa angažoval za pridelenie svetového šampionátu vo futbale Juhoafrickej republike v roku 2010. Uspel, prišiel na záverečný ceremoniál a to bolo posledné verejné vystúpenie muža, ktorý sa stal symbolom boja za slobodu pre všetkých.
„Kým som bol vo väzení, trápil ma obraz, ktorý som nechtiac vysielal do celého sveta, že ma považujú za svätého. Nikdy som takým nebol, ani podľa pozemskej definície svätého ako hriešnika, ktorý sa snaží zmeniť,“ napísal v poslednej autobiografii z roku 2010.
Ako prvý čierny prezident Južnej Afriky doniesol do krajiny majstrovstvá sveta v ragby, ktoré aj vyhrali. Pohár dostal biely kapitán.
Aj v dôchodku bol poistkou, že Južná Afrika neskolabuje
Ako právnik bol vzorom pre utláčaných černochov. Ikonou sa stal aj pre celú Afriku.
1. Vzdelaný černoch
Juhoafrická spoločnosť bola rozdelená podľa rasy už dávno predtým, ako vláda oficiálne zaviedla apartheid. Nebolo preto bežné, že by černoch išiel študovať na univerzitu. Mandela vyštudoval právo a v 50. rokoch založil jedinú černošskú právnickú firmu v krajine. V tomto období sa angažoval aj v politike. Do programu Afrického národného kongresu zakomponoval, že krajina „patrí všetkým, bielym aj čiernym“.
2. Odpustil
Aj keď viedol ozbrojený odpor voči vláde, dával si pozor, aby cieľmi bola infraštruktúra či továrne, no nie civilisti. Ani potom, ako strávil takmer tri desaťročia vo väzení, nemal chuť na odplatu. „Ten, kto zoberie inému slobodu, je väzňom nenávisti, je zavretý za mrežami predsudkov. Utláčaný a utláčateľ sú obaja zbavení ľudskosti,“ hovoril o svojich väzniteľoch.
3. Sloboda pre kontinent
Mandela svoje pôsobenie neobmedzoval na Juhoafrickú republiku. V čase, keď sa rozbiehala dekolonizácia Afriky, hovoril o slobode pre celý kontinent, o chudobe, neskôr o AIDS. V panafrickom hnutí našiel spojenca v líbyjskom diktátorovi Muammarovi Kaddáfím, ktorý mu v roku 1994 financoval prezidentskú kampaň. Mandela prispel k tomu, že diktátor sa na niekoľko rokov stal prijateľným aj pre Západ.
4. Garant stability
Africký národný kongres nie je dnes práve ukážkovou stranou, má za sebou korupčné kauzy, vo svojom vnútri ľudí s radikálnymi až rasistickými názormi. No vďaka spojeniu s Mandelom sa držal pri moci a neodvážil sa konať v rozpore s jeho slovami o jednote pre všetkých. Keď strana stratila svoju ikonu, pre stále nestabilnú juhoafrickú demokraciu to aj po toľkých rokoch od Mandelovej éry bude výzva. Teraz sa tam hovorí o znevýhodňovaní belochov.
Matúš Krčmárik
Dúhový národ sa ešte stále nezmieril
Rasové predsudky v krajine pretrvávajú. Čierni vravia, že ekonomiku majú v rukách bieli, tí utekajú aj pre útoky na farmy.
PRETÓRIA, BRATISLAVA. Jeden z najslávnejších výrokov Mandelu je ten „o dúhovom národe“, kde všetky rasy budú žiť pokojne. Hoci sa situácia zlepšila, do smrti sa jeho naplnenia nedočkal.
Počas apartheidu sa bieli a čierni obyvatelia Južnej Afriky stretávali len ako páni a sluhovia. „To sa vo veľkom zmenilo,“ povedala pre Bloomberg Anthea Jefferryová, analytička Juhoafrického inštitútu rasových vzťahov.
Rozpory medzi rasami však pretrvávajú. Čierni hovoria, že ekonomiku stále ovláda deväťpercentná belošská menšina. Rovnako aj pôdu. Mandela sľuboval tretinu prerozdeliť, no podarilo sa len 7 percent. Čierni zarábajú šestinu toho, čo bieli.
Hoci juhoafrická ekonomika je na človeka jednou z najsilnejších v Afrike, bežní ľudia to necítia. V krajine je druhý najvyšší rozdiel medzi bohatými a chudobnými na svete. Štvrtina nemá prácu.
Na druhej strane sa neistejšie cítia v krajine bieli. Za problém označujú najmä vraždy farmárov, ktorých väčšinu tvoria práve potomkovia európskych kolonistov. Aj preto státisíce bielych krajinu opustili. Podľa odhadov od roku 1994 zavraždili 3-tisíc farmárov, čo je trikrát vyššia miera vrážd, ako je priemer.
Farmári hovoria o rasových útokoch. Vládna správa z roku 2003 tvrdí, že 90 percent vrážd sa stalo pre krádeže. Na farmách a v okolí žijú najchudobnejší Afričania a odľahlé farmy sú ľahké terče.
Južná Afrika je považovaná za jednu z najnebezpečnejších krajín na svete, hoci počet vrážd klesá. Podľa týždenníka Mail&Guardian je teraz podobná miera vrážd ako počas apartheidu v roku 1970.
Prieskumy tiež ukazujú, že menej ľudí si myslí, že by sa rasové vzťahy zlepšovali. Vlani to bolo 36 percent. „Jednoznačne menej, ako to bolo,“ povedal pre Bloomberg analytik Mari Harris.
Tomáš Vasilko
Dokázali meniť svet odvahou
Príbehy ako ten Mandelov inšpirujú ľudí nevzdávať sa a meniť zabehané neprávosti.Ján Pavol II. či Havel porazili nedemokratické režimy bez násilia.
BRATISLAVA. Ján Pavol II., Václav Havel, Nelson Mandela či Lech Walesa, dalajláma a Su Ťij. Jednotlivci, ktorí dokázali meniť osudy miliónov ľudí a ukončiť vlády nedemokratických režimov bez použitia násilia. Iba odvahou a slovom. Sú inšpiráciou počas svojho života i po ňom pre ľudí bez ohľadu na národnosť, náboženstvo či postavenie.
Nelson Mandela mal odvahu zmeniť režim, ktorý sa považoval za nemenný. Bojoval proti apartheidu, proti diskriminácii čiernej rasy a odsedel si za to 27 rokov. „Vždy to vyzerá nemožné... až kým sa to neurobí,“ znel slávny citát muža, ktorý sa stal prvým čiernym lídrom krajiny.
Nelson Mandela s Jánom Pavlom II.
Hovoriť s nepriateľom
Mandela navyše dokázal hovoriť a zmieriť sa so svojimi úhlavnými nepriateľmi.
Tak ako iné veľké osobnosti. Pápež Ján Pavol II. bol prvou hlavou katolíckej cirkvi, ktorá navštívila synagógu a mešitu, aby hovorila so židmi a moslimami. Pápež, ktorý Vatikán viedol 26 rokov, sa stretol a hovoril s disidentmi, čím sám bojoval proti inému režimu, ktorý sa zdal nemenný a neporaziteľný – proti komunizmu.
„Pluralistický a demokratický štát môže žiť a prosperovať iba na základe vzájomného rešpektovania práv a povinností väčšiny a menšiny,“ vravel.
Ján Pavol II. sa stretol s inou legendou, Lechom Walesom, slávnym vodcom nezávislého odborového hnutia Solidarita. Ten si v roku 1989 sadol za okrúhly stôl s komunistami. S tými, ktorí ho poslali do väzenia a zakázali jeho hnutie Solidarita. Vyučený elektrikár sa postaral o to, že Poľsko bolo prvé, kde padol komunizmus v Európe.
Z bojovníka na čele štátu
Niekoľko mesiacov po ňom to zažilo Československo. Walesa, Havel a Mandela: z nepriateľov štátu sa stali hlavy štátu. Z väzňov prezidenti.
Ich pôsobenie v politike bolo kratšie ako čas, ktorý strávili bojom proti nej. Nelson Mandela bol prezidentom len jedno volebné obdobie, rovnako ako Lech Walesa. Václav Havel sedel v úrade prezidenta dlhšie, vyše trinásť rokov bol posledným československým a prvým českým prezidentom. V politike to už mali hrdinovia ťažšie, pri prijímaní bežných rozhodnutí bolo náročnejšie získať vždy väčšinu.
Stali sa inšpiráciou pre tých, ktorí svoj boj s nedemokratickými režimami ešte nevyhrali. Politický a duchovný vodca dalajláma bojuje od roku 1959 z exilu s čínskym komunistickým režimom o slobodu pre Tibet. V roku 1989 dostal Nobelovu cenu mieru za nenásilné angažovanie sa proti čínskej nadvláde v Tibete.
Proti vojenskému režimu v bývalej Barme sa zase postavila žena. Disidentka Aun Schan Su Ťij strávila v domácom väzení vyše 15 rokov a stala sa symbolom boja za demokraciu v krajine, kde takmer 50 rokov vládne armáda. „Nikdy som nemyslela na pomstu za veci, ktoré sa mi stali v minulosti. Myslím si, že budúcnosť sa počíta viac ako pohľad späť. Minulosť má pre nás dôležité lekcie, ale nemala by nás ovládať,“ povedala Su Ťij.
Mnohí dúfajú, že jej pohnutý príbeh bude podobne silný ako ten Mandelov. Že sa z väzenkyne stane vo voľbách v roku 2015 prezidentka krajiny. Tak ako hovorieval Mandela: „Vždy to vyzerá nemožné... až kým sa to neurobí.“
Miriam Zsilleová
Československý diplomat: Mal ruky ako lopata
Nelson Mandela sa stretol s najmenej tromi našimi zástupcami. Na všetkých zanechal dobrý dojem.
BRATISLAVA. Sú osobnosti, ktoré nemusia nič povedať a vyžaruje z nich úcta a rešpekt, spomína na Nelsona Mandelu bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Za OSN ho prišiel privítať na letisko v Spojených štátoch, ktoré vtedy podľa Kukana prvýkrát navštívil v roku 1990.
Pôsobil skromne, možno až placho, vôbec sa nemračil, mal stále dobrú náladu, vraví o ňom zase bývalý veľvyslanec Ivan Zachar. S Mandelom sa stretol v máji 1992. Do Prahy ho pozval vtedajší československý prezident Václav Havel. Ako riaditeľ afrického odboru federálneho ministerstva zahraničných vecí ho Zachar dva dni sprevádzal.
Mandela v roku 1992 v Prahe.
„Veľký človek a legenda, o ktorej sme predtým všetci vedeli. Zrazu stojí pred vami, z mäsa a kostí a strávite s ním mnohé hodiny.“ Zachar tvrdí, že ho hneď zaujali jeho obrovské, vypracované dlane. „Ako sa hovorí, ruky ako lopaty. Počas 18 rokov väzenia, ktoré strávil na ostrove Robben, pracoval v kameňolome.“
Mandela si každý deň privstal. „Budil sa pred piatou a začínal niekoľkokilometrovou prechádzkou.“ Jeho strážcovia ho upozornili, že sa ráno takto naštartuje.
Zachar vraví, že sa Mandela zaujímal o naše dejiny, pred prijatím si zase rád vypočul o človeku, s ktorým sa mal stretnúť.
Na rozdiel od veľvyslanca s ním Kukan strávil iba chvíľu. „Bolo to veľmi rýchle protokolárne stretnutie, ale aj takéto krátke stretnutia s velikánom sa vryjú do pamäti a pamätáte si to navždy.“
Podľa veľvyslanca Františka Hudáka bol zvedavý aj na našu politiku. Ako prvý a posledný diplomat mu v decembri 1998 dal poverovacie listiny nášho veľvyslanectva. Rozprávali sa o Slovensku, prehlbovaní vzájomných vzťahov či vývoji na juhu Afriky.
Matej Dugovič
Hviezdy mu hrali trikrát
Pre žiadnu inú svetovú osobnosť neurobili slávni hudobníci viac ako preňho.
BRATISLAVA. Kým pri megakoncerte Live Aid v roku 1985 išlo skôr o získanie finančnej pomoci pre Afriku, keď sa slávni hudobníci zišli na londýnskom štadióne Wembley o tri roky neskôr, išlo o jedného muža z Afriky. Prvý benefičný koncert pre Nelsona Mandelu sa však rodil veľmi komplikovane.
Dlhá príprava
Kým sa v júni 1988 podarilo dať dokopy niekoľko desiatok známych umelcov a dohodnúť priamy prenos do takmer 70 svetových krajín, uplynulo dva a pol roka. Promotér Tony Hollingsworth musel absolvovať stovky hodín stretnutí, telefonátov, vysvetľovania ešte pred náročnou produkciou samotného večera.
Ako spomínal, najťažšie bolo rozbehnúť sa – získať podporu organizácií bojujúcich proti apartheidu a presvedčiť prvé veľké mená. Skupina Dire Straits dlho vyčkávala, ale keď promotér zlomil Stinga (za chrbtom jeho manažéra), zoznam sa rýchlo rozrastal.
Televízie zase váhali, či vysielať celý priamy prenos. Kľúčovým bol Hollingsworthov argument, že pôjde o oslavu Mandelovej sedemdesiatky, nie o politické protesty.
Pesničky za slobodu
Tým sa, samozrejme, vyhnúť nedalo, už len z povahy pesničiek – Stingova If You Love Somebody Set The Free či Biko od Petra Gabriela boli jasným odkazom juhoafrickému režimu.
Obrovská sledovanosť pomohla boju proti apartheidu aj oslobodeniu Mandelu. Dva mesiace po jeho prepustení, v apríli 1990 sa megakoncert zopakoval. S trochu inými menami a 8minútovými ováciami pre hlavného hrdinu, keď vyšiel na pódium.
Potom sa ešte vo veľkom oslavovali jeho deväťdesiatiny. Už nie vo Wembley, ale v Hyde Parku a hlavnou témou neboli ľudské práva, ale boj proti AIDS.
Bono a Mandela.
Oliver Rehák
