Ak sa z ministra spravodlivosti stane prvý muž justície, je to problém. Predsedníčka českého Najvyššieho súdu IVA BROŽOVÁ hovorí, že ho to spochybňuje ako reprezentanta nezávislej súdnej moci.
Do Bratislavy ste prišli na diskusiu o stave slovenskej a českej justície. Aký teda je?
„Obe vybojovávajú svoj boj o reálnu nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci. Pokiaľ ide o slovenskú justíciu, tá to má zložitejšie, pretože tá si ju vybojováva i v rámci seba samej. Medzi samotnými slovenskými sudcami je totiž stále otvorený význam nezávislosti súdnej moci.“
Čiže časť slovenských sudcov stále nerozumie, čo tá nezávislosť súdnej moci je?
„Neuvedomujú si, že sila súdnej moci je v tom, že je nezávislá a nie politická.“
Je ešte do veľkej miery spolitizovaná?
„Nie, ale stále má ambície byť i politickou mocou.“
Je symbolom toho Štefan Harabin?
„Nerada by som kádrovala slovenskú justíciu. Skutočnosťou však je, že sa funkcie sudcu vzdal a zastával významnú funkciu v exekutíve. Práve táto profesijná mobilita spochybňuje jeho schopnosť vnímať výkon funkcie sudcu ako poslanie a službu nezávislému výkonu spravodlivosti.“
Nie je teda v poriadku, ak sa z ministra spravodlivosti stane predseda Najvyššieho súdu a šéf Súdnej rady?
„Spochybňuje to takéhoto kandidáta ako reprezentanta nezávislej súdnej moci.“
Ako sa s ním poznáte?
„Len z medzinárodných konferencií.“
Hovorili ste s ním niekedy na tému nezávislosti súdnej moci?
„Treba povedať, že na medzinárodných fórach vystupuje ako maximálny zástanca a veľký bojovník za nezávislosť súdnej moci. Tým sa stáva situácia veľmi nečitateľnou, pretože o nezávislosti súdnej moci dokážeme všetci hovoriť rovnako pekne. Iná vec je, akými činmi túto nezávislosť napĺňame. A tu vystupujú do popredia konkrétne opatrenia alebo disciplinárne návrhy, ktoré predseda Harabin urobil a ktoré spochybňujú jeho chápanie nezávislosti súdnej moci ako alfu a omegu fungovania právneho štátu.“
Ktoré opatrenia myslíte?
„Disciplinárne konania, presúvanie sudcov na agendy, ktoré nikdy nerobili.“
Aj vy predsedáte Najvyššiemu súdu. Napadlo vás niekedy urobiť podobné opatrenia?
„Naopak, ja som zástancom špecializácie sudcov. Čím je špecializovanejší, tým sa uňho vytvárajú väčšie predpoklady pre kvalitné rozhodnutia. Navyše, ak ste špecializovaný sudca, určité situácie sa opakujú, a tak sa vytvárajú aj podmienky, aby rozhodnutia boli prijaté v primeranej lehote.“
Na disciplinárne konania, ktoré inicioval Harabin, chodievali diplomati západných krajín. Čo by ste si ako predsedníčka súdu mysleli o takejto ich iniciatíve?
„Každé konanie je verejné. Samozrejme, že zástupcovia cudzích štátov majú záujem byť informovaní o miere nezávislosti súdnej moci, pretože len nezávislá súdna moc je garantom toho, že bude zadosťučinené právu, čo má principiálny význam napríklad i pre trhové hospodárstvo.“
Je ich prítomnosť signálom, že s týmito konaniami nie je niečo v poriadku?
„Disciplinárne konanie by malo byť výnimkou, lebo predpokladom pre výkon sudcovského povolania je morálna integrita sudcu. Preto prítomnosť diplomatov sa môže vnímať ako prejav nadmerného užívania právomoci predsedu súdu v podobe represie.“
Sám Harabin čelil disciplinárnym konaniam. Potrestaný nakoniec bol len za to, že odmietol vpustiť kontrolu ministerstva financií na Najvyšší súd. Má ministerstvo podľa vás právo kontrolovať hospodárenie súdu?
„Súdy hospodária s majetkom štátu, takže, samozrejme, kontrola principiálne nemôže byť braná ako narušovanie nezávislosti súdnej moci.“
Nie je teda zásahom výkonnej moci do súdnej?
„Nie. Súd, keďže hospodári s majetkom štátu, musí byť dobrým hospodárom. Takže takáto finančná kontrola je výkonom práva. Druhá vec je, že táto kontrola môže slúžiť k zneužitiu, čo sa stalo v mojom prípade.“
[content type="avizo-clanok" img-db="fila" id="7031164" url-type="sme-article"]Medzi slovenskou a českou justíciou je priepastný rozdiel. Dá sa s tým niečo spraviť? Len ťažko, píše Lukáš Fila[/content]
V diskusii, na ktorú ste prišli, odznelo, že vám môžeme závidieť Ústavný súd. Sú dva roky, počas ktorých Ústavný súd rozhoduje o voľbe generálneho prokurátora, primeranou lehotou?
„Som nepriateľom normovania v procese hľadania práva. Sú zložitejšie prípady, keď je primeraná lehota hoci aj osem rokov, ale na druhej strane môže byť primeranou lehotou aj šesť mesiacov. Je to individuálne. Ale v každom prípade platí, že oneskorená spravodlivosť je žiadna spravodlivosť. Pokiaľ v primeranom čase nie je rozhodnuté, ako keby rozhodnuté nebolo vôbec.“
Na slovenskom Ústavnom súde sa môže pre médiá vyjadrovať iba predsedníčka. Čo si o tom myslíte?
„Podobný zákaz platí aj v Írsku.“
Takže to nie je nič výnimočné?
„Ide skôr o výnimku. V právnom štáte je tendencia mať justíciu otvorenú.“
Čo to znamená?
„Otvorená justícia je demokratická justícia. Z môjho uhla pohľadu je toto opatrenie problematické aj preto, že sudcovia Ústavného súdu si už z pohľadu závažnosti agendy musia byť rovní. Čo inými slovami znamená, že predseda je prvý medzi rovnými a nie nadriadený. Ústavný súd jednoducho nie je podnik, kde platia princípy nadriadenosti a podriadenosti.“
Mal by každý sudca byť schopný postaviť sa pred novinárov a vysvetliť svoje rozhodnutie?
„To veru nie. Je to zjednodušená jednostranná optika. Aj kvalitný sudca nemusí byť totiž mediálne zdatný a naopak, podpriemerný sudca môže byť omnoho zdatnejší.“
Malo by teda ostať na vôli jednotlivých sudcov, či sa postavia pred kameru, alebo nie?
„Dá sa to takto povedať, ale väčšinová mienka v tradične demokratických krajinách smeruje k tomu, že pokiaľ má verejnosť právo na objektívne informácie, tak rozsudok nemôže prezentovať sudca. Vo chvíli, keď obhajuje svoje rozhodnutie, už totiž nie je objektívny. Ako riešenie tohto problému sa javí pozícia hovorcu. On nie je autorom tohto rozhodnutia, takže vystupuje ako objektívny prvok.“
Aj on však prezentuje len to, čo mu povie sudca.
„Áno, ale zmierni sa námietka týkajúca sa objektívnosti informácie, ako aj námietka, že sudca médiá zneužil pre svoju vlastnú prezentáciu a prispel tak k politizácii justície“.
Napriek tomu, čo ste povedali, nám sa tu zdá, že českí sudcovia sú oveľa otvorenejší ako slovenskí. Čím to je?
„To si netrúfam hodnotiť, lebo tomu som nevenovala pozornosť.“
Vy sama ste však nemali problém sa v lete vyjadrovať k rozhodnutiu kolegov z Najvyššieho súdu, ktorí prepustili z väzby exposlancov ODS vďaka širokému výkladu imunity. Boli to skôr kritické slová. Nevyčítali vám, že ste sa ich verejne nezastali?
„Nevyčítali, pretože ja som nekritizovala ich konkrétne rozhodnutie. Hovorila som, že môj názor na imunitu exposlancov je odlišný, pretože mi je skôr blízka francúzska interpretácia imunity postavenej na rozlišovaní zastupiteľnosti a nezastupiteľnosti konania. A to s tým dôsledkom, že imunite podlieha len to konanie, ktoré je nezastupiteľné a ktorého sa teda môže dopustiť iba poslanec. Vo chvíli, keď by sa takéhoto konania mohol dopustiť aj bežný občan, tak už imunita neplatí.“
Čo si v tejto súvislosti myslíte o imunite sudcov? Mali by mať aj trestnoprávnu imunitu?
„To si rozhodne nemyslím. Ako by mohol byť garantom výkonu spravodlivosti sudca, ktorý sám porušil zákon, a to dokonca v trestnoprávnej rovine?“
Kauza exposlancov ODS súvisela s pádom Nečasovej vlády. Rovnako ako pri nej, tak aj pri kauze Davida Ratha vychádzali na Slovensku články o tom, ako sa v Čechách darí riešiť politické kauzy. Dnes je Rath na slobode a Nečasova kauza išla ako keby do stratena. Veríte, že budú naozaj dotiahnuté do úspešného konca?
„Ja musím veriť tomu, že bude spravodlivosti učinené zadosť. Pokiaľ by som tomu neverila, musela by som na svoju funkciu rezignovať.“
Na Slovensku v nedávnych župných voľbách vyhral v Banskej Bystrici extrémista Marian Kotleba. Je v rukách justície zabrániť tomu, aby sa takýto človek dostal do politiky?
„To nie je vecou justície, ale spoločnosti. Je problém, že ľudia volia takéto extrémistické strany, ale na druhej strane to, že ich volia, je vecou zodpovednosti politických elít. Je to reakcia na skutočnosť, že politické elity nie sú schopné v spoločnosti nastoliť a garantovať stav práva. Tak sa vytvára priestor pre extrémistické hnutia, ktoré sľubujú, že poriadok urobia.“
Hovorili ste, že je dôležité, kto sa do justície dostane. Akí ľudia by sa mali teda stať sudcami?
„Samozrejme, že by to mali byť odborníci. Odbornosť umožňuje sudcovi rozpoznať to, čo je alebo nie je v súlade s právom. Avšak je to jeho svedomie či morálna integrita, čo umožňuje zistený súlad alebo nesúlad uviesť do života. Je to veľmi intímna a neviditeľná stránka rozhodovania a právo závisí od tohto neviditeľného rozmeru každého sudcu.“
Ako teda nastaviť výber sudcov? Ich odbornosť sa dá ohodnotiť, no do svedomia nevidíme.
„Je to čosi, čo sa snažíme dohnať psychologickými posudkami, ktoré sa však javia ako nie príliš šťastné. Psychológia ako veda je totiž tiež limitovaná a vedie to k vyfabrikovaniu typovo rovnakého druhu sudcov. To je potom v určitom napätí s právom každého na svojho sudcu. Ak vyfabrikujú psychológovia určitú kategóriu sudcov, tak pre určité skupiny osôb je vylúčené, aby tam našli práve svojho sudcu, teda človeka, ktorý je otvorený ich rozmeru.“
Je dôležité, aby sa budúci sudcovia vzdelávali v etike?
„Tým etickým rozmerom je práve svedomie.“
Nedá sa teda naučiť?
„Výučbou sa môže posilniť či prebudiť hlas toho svedomia.“
Problémom na Slovensku je, že dôveryhodnosť súdov je veľmi nízka. Čo by ste poradili slovenským kolegom, aby ju zvýšili?
„Táto rada platí aj pre českých sudcov. Je nemysliteľné, aby sa sudcovia domnievali, že verejnosť bude prijímať rozhodnutia, ktoré síce sú v súlade s právom, ale sú zjavne nespravodlivé. Povedané inak – znamená to požiadavku na sudcov, aby si osvojili doktrínu hodnotového nazerania na právo. Podľa nej je právom nielen to, čo je v súlade so zákonom, ale aj v súlade s hodnotovým poriadkom. A v ňom zaujíma prvé miesto práve idea spravodlivosti.“
