Nelson Mandela bol symbolom odporu černochov proti apartheidu. Zomrel vo veku 95 rokov.
JOHANNESBURG. Laureát Nobelovej ceny za mier, bojovník proti apartheidu a bývalý juhoafrický prezident Nelson Mandela zomrel vo veku 95 rokov.
Jeho úmrtie oznámil v televízii prezident Juhoafrickej republiky Jacob Zuma.
"Náš národ stratil svojho najväčšieho syna. Videli sme v ňom to, čo sme hľadali sami v sebe," vyhlásil Zuma. "Nech jeho duša odpočíva v pokoji, Boh žehnaj Afrike."
Mandela podľa neho zomrel pokojne vo svojom dome v Johannesburgu.
10. decembra sa bude konať rozlúčková omša pod holým nebom na štadióne v Johannesburgu, kde sa hralo aj finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2010.
15. decembra mu v rodnej obci Qunu vystroja štátny pohreb.
V posledných rokoch mal Mandela časté zdravotné problémy, najviac trpel opakovanou infekciou pľúc. Jeho stav bol v posledných mesiacoch kritický.
Široká rodina Nelsona Mandelu sa stretla v jeho dome už v stredu večer.
"Otec je stále s nami, je silný, odvážny. Je na svojej smrteľnej posteli, ale stále nám dáva lekcie - lekcie v trpezlivosti, v láske, lekcie tolerancie," citoval Mandelovu najstaršiu dcéru Makaziwe Independent.
Aký bol jeho život
Keď v roku 1960 juhoafrická polícia pri streľbe do davu demonštrantov zabila 69 černochov v meste Sharpeville, právnik Nelson Mandela si uvedomil, že je koniec pokojného odporu proti belošskej vláde.
„Pre ideál demokratickej spoločnosti žijem, ale ak to bude nutné, som ochotný preň aj zomrieť,“ povedal.
Už niekoľko rokov bojoval proti apartheidu. Ako vyštudovaný právnik založil vôbec prvú černošskú právnickú kanceláriu v krajine, kde pomáhal obetiam bieleho útlaku.
V roku 1956 ho prvýkrát odsúdili za velezradu, no po štyroch rokoch ho obvinení zbavili.
Prvé interview s Mandelom (1961):
Prešiel výcvikom partizánskeho boja
Odvtedy sa však situácia stále zhoršovala. V roku 1958 napríklad vláda zákonom nariadila, kde môžu černosi pracovať a kde už nie. Rovnako aj to, kde môžu žiť.
Vrcholom bol masaker z roku 1960. Vláda zakázala Africký národný kongres, jeho lídri odišli do exilu alebo do ilegality. Mandela sa postavil na čelo skupiny, ktorá vykonávala ekonomickú sabotáž krajiny.
V týchto rokoch sa inšpiroval kubánskou revolúciou, Fidelom Castrom a Che Guevarom. Robili akcie, pri ktorých chceli spáchať najväčšie možné škody, ale ak sa dalo, bez obetí na životoch.
Útočili na vojenské základné, elektrárne, telefónne linky alebo na cesty. Zásadne v noci, keď tam neboli civilisti.
Mandela inkognito cestoval po Afrike, kde sa stretával s miestnymi lídrami. V Etiópii prešiel aj výcvikom partizánskeho boja.
Po návrate do vlasti ho však chytili a v roku 1964 ho za to odsúdili na doživotie. Nepustili ho ani na pohreb matky a staršieho syna.
Pracoval v kameňolome a potom zaplnil štadión vo Wembley
Dvadsať rokov strávil v malej cele väznice na ostrove Robben. Celé dni trávil v miestnom kameňolome.
Vo väzení sa stal najznámejším symbolom odporu černochov proti apartheidu, teda nadvlády bielych Juhoafričanov.
Ani väznením lídrov Afrického národného kongresu sa vláde nepodarilo zastaviť odpor černochov proti apartheidu. Naopak, černosi sa búrili stále viac, v 80. rokoch vláda zabila stovky školákov, aby potlačila ich povstanie.
Kľúčovou požiadavkou kongresu sa vtedy stalo Mandelovo prepustenie, organizovali aj medzinárodnú kampaň. Vrcholom bol vypredaný koncert vo Wembley, kam prišlo 72-tisíc ľudí, zábery prenášali do celého sveta.
Juhoafrický režim sa už v 60. rokoch dostal pre rasové zákony do medzinárodnej izolácie, tlaku podľahol až v roku 1990.
Vtedajší prezident FW de Klerk dal Mandelu prepustiť a postupne rušil aj apartheid. Obaja dostali v roku 1993 Nobelovu cenu mieru.
Prepojil šport s politikou
Už o rok neskôr sa v Južnej Afrike konali prvé slobodné voľby, v ktorých mohli o prezidentovi rozhodovať aj černosi. Skončili sa drvivým víťazstvom Mandelu a otvorením novej kapitoly v histórii tejto krajiny.
Väčšina sa síce tešila, no belosi sa obávali odplaty. Roky útlaku totiž vytvorili obrovskú masu chudobných černochov, z ktorých mnohí chceli obrať bohatých o ich majetky. Mandela sa však touto cestou nevybral, od začiatku hovoril o národnom zmierení.
Aj preto bol dôležitý 24. jún 1995. Juhoafrická republika sa prvýkrát v histórii zúčastnila na svetovom šampionáte v ragby (dovtedy mala zákaz pre rasové zákony), šampionát hneď aj organizovala.
Reprezentácia nakoniec vyhrala. Moment, ako Mandela odovzdáva trofej kapitánovi tímu, patrí medzi najznámejšie prepojenia športu a politiky.
Z ragby, dovtedy športu bielych Juhoafričanov, sa okamžite stal šport pre celú krajinu. Clint Eastwood o tom natočil film Invictus, Mandelu hral Morgan Freeman.
Bojoval proti AIDS aj kvôli svojmu synovi
Mandela sa ako prezident veľmi nevenoval bežnej politike, to nechal na svoju vládu. Namiesto toho cestoval po svete a ukazoval novú tvár Juhoafrickej republiku, tolerantnú tvár.
Stal sa celosvetovou celebritou, fotografiu s ním chcel mať každý, aj Spice Girls či princezná Diana. On vystupoval rád, pri osobnom stretnutí býval nenútený, rád vtipkoval.
Z prezidentskej funkcie odišiel v roku 1999. Aj potom patril medzi najuznávanejšie osobnosti kontinentu, či už zmieroval konflikty, alebo viedol kampaň za boj proti AIDS.
Táto choroba bola pre neho osobitne citlivá. V roku 2005 na ňu zomrel jeho syn. V čase, keď AIDS bola v Juhoafrickej republike stále tabu a ľudia sa za to hanbili, netajil dôvod jeho smrti. Vyzval aj ostatných občanov, aby o AIDS hovorili, „nech to začneme vnímať ako bežnú chorobu“.
Naposledy silu svojej osobnosti využil, keď sa angažoval za pridelenie svetového šampionátu vo futbale pre Juhoafrickú republiku v roku 2010.
Uspel, prišiel na záverečný ceremoniál a to bolo posledné verejné vystúpenie muža, ktorý sa stal symbolom boja za slobodu pre všetkých.
Diskusiu sme pre viacnásobné porušenie Kódexu zrušili
