To, že v Izraeli majú inak nastavené kritériá toho, čo je spoločensky vhodné a čo už nie, je za roky spisovania tohto zápisníka zrejme už jasné. Najnovšie sa tu rieši dojčenie na verejnosti.
Objavilo sa niekoľko incidentov, keď dojčiace matky vyviedli z obchodných domov či úradov, v televízii sa vedú debaty, aké je to nezdvorilé sa takto odhaľovať na verejnosti (väčšina matiek pritom používa rôzne druhy prikrývok, takže prsník môže vidieť len ten, kto si ho silne predstavuje) a obťažovať.
Prekvapilo ma to, lebo keď som pred pár rokmi (aj na verejnosti) dojčila ja, nevšimla som si žiadne negatívne reakcie, ani si nespomínam, že by mi niečo také spomínala nejaká iná žena. Teraz je to veľká vec. Matky protestujú na internete aj na Rabinovom námestí v Tel Avive. Chystá sa zákon ochraňujúci dojčiace matky.
Je to zvláštne, lebo Izraelčania nie sú extrémne hanbliví, až na niektoré pobožnejšie skupiny, ani prudérni a s telesnosťou nemajú problémy.
Ak mám byť úprimná, mňa viac ako dojčiaca žena, hoci aj s úplne odhaleným prsníkom, znechucuje to, že v Izraeli ešte ani v opere diváci nevedia, že do uličky sa vchádza tvárou a nie zadnicou, že v banke ani nechyrovali o diskrétnej zóne a že ma každý mäsiar oslovuje zlatko. To sa mi zdá ako obťažovanie.
Tento týždeň som bola s dcérou v divadle. V takej malej chodbičke tam dojčila mladá žena. Jedna hlučná pani s tým mala problém. Ešte aj jej zadnicu som si musela prezrieť. Niekoľkokrát, lebo sa tam promenádovala ako na korze.
Nebudem radšej komentovať jej mliaskanie, keď si počas predstavenia uhryzkávala zo sendviča. A ako napísať to, čím to zavŕšila, aby som ju celkom neblamovala. No povedzme, že urobila to, čo každé bábo, keď dostane svoju dávku mliečka.
