V kancelárii. Šimko bol podľa Spišiaka dobrým ministrom, na Palka sa už teší. „Teším sa na hocijakého ministra, len aby sa mohlo robiť.“ Veľmi pozitívne vnímal, že minister Šimko nechcel byť do detailov informovaný o všetkých aktivitách. „Len do nevyhnutnej miery.“ Môže sa pritom stať, že s ním nový minister nebude spokojný a bude musieť odísť. Vedel by uživiť rodinu aj inak ako v polícii? „Nikdy som o tom nerozmýšľal. Celú demokratickú éru som prežil ako policajt.“ Najväčší problém polície pretrváva podľa Spišiaka podnes. „Robiť len tak, aby sa veľmi neprášilo. Len sa na políciu hrať, urobiť výsledok, napísať súbor úloh. Ide o socialistické chápanie. Len hodnotiť. Každá analýza musí mať pozitívny záver.“ Podľa neho však existuje veľa správnych policajtov, na ktorých chce postaviť budúcnosť policajného zboru.
Prvý policajný viceprezident Jaroslav Spišiak spoznal, akí sú ľudia zlí a za najväčší problém polície považuje socialistické myslenieMédiá si ho obľúbili. Je mladý a nekompromisný. Po rozložení organizovaného podsvetia v Dunajskej Strede prišiel na Policajné prezídium robiť prvého viceprezidenta. Vtedajší minister vnútra mu funkciu ponúkol na návšteve jeho okresného riaditeľstva. Dnes tridsaťosemročný Jaroslav Spišiak neváhal ani chvíľu.
Na kameru sa však na rozdiel od predchodcov usmieva málokedy. Ani my sme ho nepresvedčili, aby sa dal odfotiť so zbraňou. Hneď si spomenul na českého námestníka policajného prezidenta Antla, ktorý mal imidž českého Katániho. Pred niekoľkými dňami opitý havaroval a jeho fotografia so zbraňou bola vo všetkých médiách, myslená už iba ironicky. Spišiakovi by sa to stať nemohlo, už niekoľko rokov nepije.
Na okrese spoznal, akí sú ľudia zlí
Svoju profesionálnu dráhu začínal ako radový policajt na obvodnom oddelení. Staršieho právnika na Okresnom riaditeľstve v Dunajskej Strede začal robiť až po absolvovaní policajnej akadémie. Neskôr bol riaditeľom vnútorného odboru, starším referentom, špecialistom v odbore ekonomickej kriminality Policajného prezídia a naposledy okresným policajným riaditeľom.
„V Dunajskej Strede som vo funkcii okresného riaditeľa na vlastnej koži spoznal, akí sú ľudia zlí. Každý má v sebe svojím spôsobom zlé stránky osobnosti a uvedomil som si, že ak sa chceme správať spravodlivo, čestne a morálne, potrebujeme obrovské sebazaprenie a vnútornú silu.“ V kritických situáciách ľudia podľa neho málokedy odolajú a zostanú čestní.
Najskôr trávil dni s radovými policajtmi aj ako hliadka, prvé opatrenia prijal až po mesiaci. „S ovplyvňovaním som sa stretol od prvých dní. Bol som na operačnom stredisku, zazvonil telefón a nejaký občan nahlásil dopravnú nehodu. Potom, ako sa volajúci opýtal policajta – Si to ty?, policajt zrušil hlasné odpočúvanie.“ Spišiak sa tváril, že si nič nevšimol, a na miesto nehody šiel sám. Tváril sa, že je bežným okoloidúcim. „Šofér mi sám od seba povedal, že akurát idú z ‚bordelu‘, kde si vypili, políciu volať nechceli. Že o chvíľu donesú triezveho človeka.“ Ten mal nahradiť šoféra. Spišiak zavolal policajtovi, ktorý prebral hlásenie o nehode, aby prišiel, že asi budú nejaké snahy o ovplyvňovanie. Pred svojím riaditeľom už potom policajt pracoval tak, ako mal.
Policajti sa na policajtov len hrajú
Podobným konaním si Spišiak narobil veľa nepriateľov. „Dalo by sa stručne povedať, že len nepriateľov. Až na tých obyčajných ľudí, ktorí nevynikali ani tým, že sú podnikatelia, ani kontaktmi. Tí ma uznávali. Od policajtom som chcel, aby pristupovali k občanom tak, ako by to očakávali od iných policajtov, keby mali pomôcť ich matke alebo sestre.“
Na podsvetie posielal práve tých policajtov, o ktorých vedel, že sa s nimi kamarátia. Pritom chodil na akcie s nimi. Nepriatelia potom o ňom po Dunajskej Strede šírili klamstvá, posielali naňho anonymné udania. „Pomaly som sa hanbil vyjsť na ulicu ja. Až potom som si uvedomil, že sa nemám za čo hanbiť, lebo som neurobil nič nepoctivé.“
Keď ho potom minister Šimko zavolal robiť viceprezidenta, bral to ako veľkú česť a ohodnotenie jeho práce. V Dunajskej Strede však nechcel nechávať nedokončenú prácu. „Zvažoval som, či vôbec má význam takto pôsobiť. Človek má z toho len nepríjemnosti, stále je v strese a nie je to ničím ohodnotené.“
Systém hodnotenia bol taký, že iniciatíva smerom k organizovanému zločinu bola hodnotená horšie ako štatistické výsledky. „Niekedy som bol dokonca ohodnotený ako najhorší okresný riaditeľ na Slovensku napriek tomu, že sme objasnili všetky vraždy súvisiace s organizovaným podsvetím a všetci členovia boli vo väzbe.“ V roku 2001 hodnotenie vlastným rozkazom v okrese zmenil. Vyslúžil si za to veľkú kritiku policajtov. Dúfa však, že na prezídiu ho prijali dobre.“
Rozčuľujú ho sudcovia
Najväčší strach teda Spišiak nemal z mafiánov, ale zo samotných policajtov. „Že ma podrazia a nebudú robiť to, čo sa od nich očakáva.“ Snahy o diskreditáciu jeho osoby existujú dodnes, najmä zo strany policajtov, ktorí sú zaviazaní podsvetiu. Dokonca pred voľbami zosilneli. „Boli oslovovaní, že pri pozitívnom výsledku volieb sa dostanú do riadiacich pozícií. V tej vidine boli ochotní vyzrádzať a konšpirovať proti tým, čo sa snažili poctivo pracovať.“
V tom je podľa Spišiaka pôvod vojny policajtov. „Tú vojnu musíme teraz dokončiť.“ Niektorým policajtom sa nepoctivosť nedala dokázať. „Bolo cítiť ich orientáciu buď na politické, alebo zločinecké štruktúry. Pred voľbami už v panike robili chyby. Objavovali sa tam, kde sa objavovať nemali.“
V médiách preto niekoľkokrát vyzýval občanov, aby políciu informovali o každom vydieraní. Ľudia asi nemajú toľko odvahy, keď vidia, ako sudcovia púšťajú všetkých mafiánov na slobodu. Vie o prípade, keď sa mafiáni hneď po prepustení na slobodu išli navečerať do reštaurácie, ktorá patrila kľúčovému svedkovi. Slušne zaplatili a nepovedali ani jedno výhražné slovo. Ale už fakt, že tam boli, bol psychickým ovplyvňovaním. Sudca to pritom môže, no aj nemusí uznať.
Nevzatie do väzby, prepustenie z nej, vracanie veci na došetrenie, to všetko Spišiaka rozčuľuje. Keď spomíname príbeh Ivana Lexu, iba povie: „To je to, o čom tu celý čas hovorím.“
