„Ľudia emigrujú za šťastím, v exile sú za trest,“ povedal politik, diplomat a novinár Egon T. Lánský (23. 7. 1934 - 25. 11. 2013) v rozhovore pre Slovenské dotyky v roku 2009. Československo sa mu neopúšťalo ľahko, preskúšal ho nacizmus aj komunisti.
Lánskeho život ovplyvňovali politické režimy od útleho detstva. Vlastným menom Egon Löwy sa narodil v Trenčíne pár rokov pred vojnou. Ako dieťa si „dobrovoľne“ musel obliekať uniformu Hlinkovej mládeže, neskôr mu ju pre židovský pôvod vyzliekli.
Jeho otec na začiatku vojny emigroval do Británie, starých rodičov odvliekli slovenskí fašisti. On s matkou a sestrou sa počas povstania ukrývali, nakoniec ich chytili a previezli cez zberné tábory v Seredi a Osvienčime a na Štedrý večer ich deportovali do koncentračného tábora v Terezíne.
„Deti sa zo strachu rýchlo spamätajú a otrasú. Aj v Terezíne som sa ho rýchlo striasol,“ povedal pre Dotyky Lánský, ktorý mal vtedy desať rokov. V tábore sa Lánský dočkal oslobodenia aj stretnutia s otcom, ktorý pôsobil v exilovej vláde v Británii.
Nepohodlný a nevhodný
Zmena režimu však pre Lánskeho rodinu neznamenala veľkú zmenu životných podmienok. Člena západnej armády zatvorili a jeho syna poznačili neúspechy, keď ho vyhodili z troch vysokých škôl.
Napriek výborným známkam jeho pôvod nezodpovedal podmienkam na štúdium na vysokej škole. V šesťdesiatych rokoch pracoval v hute spolu s inými „nepohodlnými“.
Kádrový posudok mu nezlepšilo ani založenie Klubu angažovaných nestraníkov v roku 1968. Obdobie Pražskej jari bolo preňho akýmsi oslobodením. „Cítil som, že to sotva dobre dopadne. Ale cítil som, že napriek tomu do toho treba ísť. Tak som išiel.“
Do Švédska Lánský emigroval po vstupe sovietskych vojsk do Československa. A s komunizmom neprestal bojovať. Nepoznal jazyk, začínal s roznášaním novín, no po štúdiu žurnalistiky na univerzite v Lunde sa jeho pozícia zmenila a samotné noviny začal vydávať.
Na svoju rodnú krajinu nezabudol, vo viacerých textoch sa jej venoval. Švédi uznávanému novinárovi udelili aj občianstvo.
V osemdesiatych rokoch sa na svoju rodnú krajinu upäl ešte intenzívnejšie. Od roku 1984 pracoval pre československé vysielanie BBC, potom sa stal komentátorom Rádia Slobodná Európa.
Ponuka na úspech
Z Mníchova už nebolo do Prahy ďaleko. Po páde komunizmu ho Václav Havel pozval „späť domov“, Lánský jeho ponuku prijal a stal sa súčasťou obnovy demokracie ako hovorca ministra zahraničia Jiřího Dienstbiera staršieho.
Pre jeho zápal pre ľudské práva ho vymenovali za veľvyslanca pri Rade Európy. Ako tvrdil – nikto sa ho nepýtal a bolo to proti jeho vôli, no neodmietol.
Spolupracoval s Milošom Zemanom ako jeho poradca a hovorca a spolu formovali aj tvár českej sociálnej demokracie. Vtedy Lánský podotkol: „V Česku nemôžete byť konzervatívcom, ak chcete byť slušným človekom. Pravici tu chýba to, čo inde, napríklad v Británii, má súcit.“ Do ČSSD vstúpil v roku 1996.
V roku 1998 sa stal vicepremiérom v Zemnovej vláda. FOTO - MAFRA
Švéd vo vláde
Nielen jeho zastupovanie Československa v Rade Európy, ale najmä to, že sa v roku 1998 stal súčasťou Zemanovej vlády ako vicepremiér pre európske záležitosti, mu vyniesli prezývku „pán Európa“, ktorou ho častoval najmä vtedajší premiér Zeman.
Vo švédskych médiách sa vtedy objavili titulky ako „Švéd sa stal ministrom v českej sociálnodemokratickej vláde“.
Z politiky sa Lánský stiahol v roku 1999, údajne zo zdravotných dôvodov. Určite za to však mohla aj kritika za pomalé približovanie sa k Únii či škandál s rakúskym účtom, na ktorý mu prišli peniaze z ministerstva. V roku 2002 sa objavili informácie aj o jeho údajnej spolupráci s ŠtB.
„Bol výraznou a zároveň konfliktnou osobnosťou. Niektorí ľudia ho neznášali, ja som ho mal veľmi rád pre jeho múdrosť a veľký nadhľad,“ povedal pre ČT bývalý premiér Petr Pithart.
Lánský v posledných rokoch trefne glosoval politické dianie v Česku. Ako parafrázoval aj názov svojej knihy, „celý môj život bol incident s politikou“.
