Všetci o tom hovoria, tak sme sa boli pozrieť aj my. Do reštaurácie neďaleko Jeruzalema, kde vám vrátia polovicu sumy na účte, ak budete mať počas jedla vypnutý mobil. Vypnutý. Žiadny tichý mód, žiadne tajné posielanie SMS správ či kontrola e–mailu spod stola.
Bolo to fajn a ešte nás to stálo oveľa menej ako zvyčajne. A bolo plno. Reštaurácie v Abu Goš sú vychytené, ale táto bola obliehaná. Posedeli sme ešte pri káve, a tak som trochu sledovala ľudí. Izraelčania sú blázni do technologických noviniek, veď napokon im vďačia za časť svojej prosperity.
Deti ovládajú tablety ešte skôr, ako dokážu zvládnuť základné hygienické návyky, učiteľka našej prváčky nám povedala, že oveľa viac školáčikov vie surfovať po internete, ako si zaviazať šnúrky.
A dospelí? Veď to poznáte. Len aby nám niečo neušlo, len aby sme neprehliadli niečí pre celú planétu podstatný status, len aby sme neprišli o telefonát s niekým, kto napokon nie je až taký podstatný.
V reštaurácii bez telefónov nebolo ticho. Nie je pravda, že ľudia nevedia komunikovať. Vedia. Stačí, keď im zoberiete hračky. Nemáme radi ticho, potrebujeme informácie a chceme niečo povedať.
No sú aj borci, čo nevydržia a nemotivuje ich ani finančný bonus. Bol tam taký chlapík. Ošíval sa, takmer sa triasol. Jasné abstinenčné príznaky. Najprv si aj s manželkou nechali nanosiť jedlo. Prehodili pár slov, ale veľmi im do reči nebolo. Po asi dvadsiatich minútach, to už chlapíkovi bolo evidentne nevoľno, vybral telefón. Jeho žena začala prskať niečo o peniazoch, ale on ju ignoroval. Zapol telefón. Ozvalo sa niekoľko pípnutí upozorňujúcich na zmeškané hovory a správy.
Dal si doniesť účet a čašníkovi povedal, že hoci jedlo nebolo zlé, už tam nepríde. Lebo si nemôže uplatniť zľavu.
